Za Slovenského štátu bol ekonomický blahobyt!

Autor: Ronald Barabáš

Predvojnová situácia – faktory ovplyvňujúce rast hospodárstva a sociálnu situáciu slovenského štátu

Vývoj hospodárstva v medzivojnovom období patrí k najzložitejším v moderných dejinách. Hospodárstvo ČSR postihli tri krízy a to v rokoch 1921-1923, 1933 -1934 a posledná v roku 1937. Všetky mali medzinárodné pozadie a so svetovými trhom tesne spojená ekonomika štátu sa im sotva mohla vyhnúť.

Po skončení krízy v polovici 30. rokov Československo veľa investovalo do infraštruktúry, budovali sa továrne, štát podporoval strojársky či chemický priemysel.

Slovenský priemysel taktiež určite profitoval z vojnovej konjunktúry. Tá sa vlastne začala ešte v tridsiatych rokoch, keď pražská vláda pod hrozbou vojny s Nemeckom začala presúvať viaceré výrobné kapacity do zázemia za karpatský val. Tak sa rozbiehali fabriky v Dubnici, Považskej Bystrici, Ružomberku, Trnave, Trenčíne, Myjave či Starej Turej.

S nimi boli spojené investície do infraštruktúry, hlavne elektrární na vážskych kaskádach.

Ani vývoj v sociálnej oblasti v ČSR nezaostával. Bola uzákonená osemhodinová pracovná doba, podpory v nezamestnanosti, nemocenské a starobné poistenie. Sociálne zákonodarstvo znieslo aj v európskom meradle najprísnejšie zrovnávanie. Vzdelávanie v materinskom jazyku umoţnilo otvoriť aspoň obmedzene prístup k vzdelaniu aj menej majetným vrstvám.

Taktiež bola naštartovaná pozemková reforma.

Konjunktúra hlavne vďaka vojne

Priemysel

Po vzniku samostatného štátu sa Slovensko úspešne hospodársky rozvíjalo a zaznamenalo značný rozvoj. Pozitívny vplyv na hospodárstvo malo otvorenie nemeckého trhu, ktorý sa v čase nemeckých víťazstiev ďalej rozširoval. Nemecký ekonomický priestor, spolu s vojnovou konjunktúrou vyriešil problém odbytu a umožnil rast objemu výroby. Medzi rokmi 1937 – 1943 slovenský priemysel zvýšil objem výroby o 63% a zamestnanosť v priemysle vzrástla o 51%. Do roku 1943 sa postavilo 83 kilometrov železníc a 280 kilometrov ciest. Prudko stúpala výroba elektriny.

Na rozdiel od okupovaných krajín, kde prichádzalo k otvorenému drancovaniu zdrojov, vykorisťovanie slovenskej ekonomiky Nemeckom malo hlavne skryté formy. Novovzniknutú Slovenskú národnú banku z polovice prevzala nemecká Ríšska banka. Voči ríšskej marke bol stanovený kurz 1 RM = 11,62 Ks, aj keď skutočný kurz sa pohyboval okolo 6 Ks za jednu marku. Nadhodnotenie meny umožnilo Nemecku veľmi lacno nakupovať slovenský tovar, rovnako nevýhodné bolo i to, že platby za exportovaný tovar fakturované v markách sa preplácali podľa pevného kurzu. Exportéri tak síce mohli dosahovať vývozom do Nemecka vysoké zisky, ale táto prax spôsobovala, že sa do obehu dostávalo nekryté obeživo.

Slovenskému hospodárstvu pomohol aj prílev českého kapitálu. Prišiel napríklad Baťa, ktorý založil podniky vo Svite či v Partizánskom. Za slovenského štátu investovali najmä Nemci, domáci kapitál bol z hľadiska rastu ekonomiky zanedbateľný.

Po vyhlásení samostatnosti boli príjmy štátneho rozpočtu na úrovni jednej miliardy korún. V rokoch 1939 – 1943 sa vďaka ziskom z výroby a predaja zbraní zvýšili na 3,2 miliardy. Zhruba 1,2 miliardy získal štát z arizácií, ktorými pripravil o majetok tisícky Židov.

Územiu Slovenska sa boje dlho vyhýbali. Vojna sa na našom území začala prejavovať až v lete 1944 s náletmi amerického letectva. Dovtedy hospodárstvo beztrestne v pokojnom zázemí pomáhalo Hitlerovi viesť vojnu a tým devastovať zvyšok Európy. Za týchto okolností je prirodzené, že sa mu darilo o čosi lepšie než v mnohých európskych krajinách, ktoré boli buď okupované alebo omnoho viac zasiahnuté bojmi.

Nemecko odoberalo výrobky slovenských zbrojoviek, ktoré boli v plnej miere podriadené Hitlerovým vojnovým plánom, dodávali sme mu aj nerastné suroviny a potraviny. Spočiatku vďaka tomu rástlo celé hospodárstvo, Nemci však platili čoraz horšie a na konci vojny dosiahol ich dlh za tovary, ktoré dostali, ale nikdy nezaplatili, vyše sedem miliárd vtedajších korún.

Vojnová konjunktúra viedla viacerým deformáciám a v niektorých prípadoch umožňovala rast objemu výroby bez ohľadu na jej efektivitu a rentabilitu. Medzi negatívne stránky patrí aj vyvlastnenie židovských podnikov. Od roku 1942 sa slovenský priemysel postupne dostával do recesie, ktorá sa v priebehu vojny ďalej prehlbovala. Od roku 1943 trpel reálnym nedostatkom základných surovín – palív, ropy, uhlia, neskôr i potravín.

V priebehu roka 1944 sa hospodárstvo začalo čoraz viac prispôsobovať potrebám Nemecka. Nemecká okupácia po vypuknutí SNP spôsobila, že Slovensko stratilo posledné možnosti samostatného rozhodovania o hospodárskych otázkach. 9. októbra 1944 bola uzatvorená Slovensko-nemecká medzištátna dohoda o zásobovaní jednotiek nemeckej brannej moci na Slovensku. Nemecko prikročilo k úplnému ovládnutiu hospodárstva a svoje požiadavky presadzovalo aj bez súhlasu slovenských orgánov. Produkcia podnikov bola obmedzená alebo zastavená v dôsledku vojnových operácií a nedostatku surovín. Zároveň prebiehala evakuácia strojného zariadenia.

Výdavky v prospech Nemecka rozvrátili verejné financie a viedli k vydávaniu bankoviek v rozsahu 1 miliardy Ks mesačne.

Nezamestnanosť

Nezamestnanosť na Slovensku bola znižovaná aj za cenu vyháňania Čechov, odchodu slovenskej pracovnej sily za prácou do Nemecka, deportáciou vlastných občanov na nútené práce a arizácií cudzieho majetku. Tie ale ekonomike veľmi nepomohli, funkčné firmy sa po nej často dostali do rúk neschopných nových majiteľov.

V nemeckých zbrojárskych podnikoch otrocky pracovali deportovaní občania Slovenska, vrátane žien a detí.

Slovenským robotníkom v Nemecku sa mzdy vyplácali v markách, ale z týchto výplat sa nacistom vracala tá časť miezd, ktorú slovenský robotníci posielali domov svojim rodinám. Tieto peňažné poukazy preplácal slovenský štát v korunách bez toho, aby z Nemecka dostal protihodnotu.

Prídelové hospodárstvo

Už od konca roka 1939 sa do slovenských domácností nedostávajú základné potravinárske, ale ani spotrebné komodity. V roku 1940 vláda pristúpila k regulovanému prídelu vybraných druhov tovarov (cukor, chlieb, múka). Aby sa vláda vyhla nepopulárnemu lístkovému systému, zaviedla v roku 1940 tzv. odberné knižky na vybrané druhy nedostatkových tovarov – postupne sa ním stala veľká časť tovarov, ktoré pokrývali základné životné potreby (zemiaky, mäso ale i pohonné hmoty, odevy, obuv….). S postupujúcou infláciou rástli ceny, pričom mzdy až tak rýchlo nerástli, čierny trh prekvital. Medzi ľuďmi sa začala šíriť nespokojnosť.

Spomienkový optimizmus – blahobyt počas slovenského štátu

V pamäti niektorých vrstiev obyvateľstva sa roky hospodárskeho oživenia dlhodobo javili ako obdobie „blahobytu“, čo vyplývalo najmä z porovnania s predchádzajúcim obdobím veľkej hospodárskej krízy 30. rokov a s nasledujúcim obdobím povojnové­ ho nedostatku. Podľa súdobých štatistických údajov vzrástla priemerná mesačná mzda v hospodárstve a terciárnej sfére v rokoch 1938 – 1944 približne o 97 %. Súčasne však prudko stúpali životné náklady a zvyšovala sa inflácia, najmä od konca roka 1943. Zvý­šenie reálnych miezd v porovnaní s predvojnovým stavom preto z celoslovenského hľadiska nastalo iba v rokoch 1941 – 1942 o 4 % až 9 %

 

Zdroj: Barbora Štěpková – Přídělové systémy a jejich právní aspekty na československém území v letech 1939-1953(Diplomová práce)
Sabol, M.: Až na dno blahobytu
Peter Mičko – Hospodárska politika Slovenského štátu
Uram, J – Vznik a vývoj prvej Československej republiky
https://dennikn.sk/404421/tiso-zidov-nechranil-nepriniesol-blahobyt-5-mytov-slovenskom-state

Mýty o Slovenskom štáte


Klimko, J : Tretia ríša a ludácky režim na Slovensku

Protižidovská propaganda v Seredi v roku 1941.(Zdroj: ARCHÍV KATARÍNY HRADSKEJ)

Tiso nebol zodpovedný za deportácie židov

Na pozadí všeobecne antidemokratických zásahov sa začal prejavovať aj antisemitizmus. Už v jeseni 1938 došlo k radikálnemu zásahu proti židovskej komunite – deportáciám viac ako 7.500 Židov na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. Tieto deportácie boli bezprostrednou reakciou Jozefa Tisu a predstaviteľov HSĽS na I. Viedenskú arbitráž (2. 11. 1938), ktorou slovenská autonómna vláda utrpela svoju prvú zahraničnopolitickú porážku. Tiso a jeho spolupracovníci potrebovali v tej chvíli nájsť obetného baránka zodpovedného za územné straty. Tým sa stali Židia. Deportácie boli v podstate formou akéhosi kolektívneho trestu. Xenofobický pocit vedúcej politickej elity HSĽS byť obeťou viedol k nenávisti a priniesol už vtedy bezohľadné a neľudské riešenie.

Politická zodpovednosť za tieto deportácie leží na Tisovi. Rozhodoval v podstate sám, keďže v tom období neexistoval žiaden orgán, ktorý by mohol do rozhodovania zasiahnuť (Tiso bol v tom období nielen predsedom autonómnej vlády, ale aj ministrom vnútra. Slovenský snem bol zvolený až v decembri 1938…). Realizácia deportácii bola v rozpore s Československou ústavou, ktorá ešte platila. Tiso, slovenská vláda  i neskôr zvolený snem si uvedomovali mnohé protiprávne činy z obdobia autonómie, a preto 5.6.1940 bol prijatý ústavný zákon, ktorý takéto činy so spätnou platnosťou legalizoval.

 

Kým v roku 1942 sa ešte dá diskutovať, že Tiso nevedel o tom, že slovenskí židia boli deportovaní do vyhladzovacích (a nie pracovných) táborov (oficiálna nemecká propaganda šírila do okolitých štátov lži o pracovných táboroch či samostatnom židovskom štáte), v roku 1944 už túto vedomosť mal.

Zdroj: Eduard Nižňanský – Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku v rokoch 1938-1945