Američania zmanipulovali utečeneckú krízu, tlačiac migrantov do EÚ!

Najťažšie sa dokazuje, ak máte preukázať,  že sa niečo nestalo. Reagovať na takto divoké konšpirácie sa totiž nedá dátami – ako vyčíslime a či nameriame to, čo sa nedeje?

V takýchto prípadoch si treba klásť kritické otázky : Ako by sa dalo technicky docieliť, aby milión ľudí dorazilo v roku 2015 na brehy Európy? Mohlo by sa to diať bez toho, aby si to samotní utečenci všimli a boli schopní to potvrdiť? Čo presne by z toho USA mali mať a kto má byť protistranou takéhoto „obchodu“? Čo presne mal byť cieľ tejto operácie a na základe čoho vieme posúdiť, či bol alebo nebol splnený?

Pravda je v skutočnosti oveľa jednoduchšia, než hľadanie odpovedí na uvedené otázky. Spomedzi utečencov je drtivá väčšina občanov tých štátov, ktoré skutočne sužuje vojnový konflikt, diktátorský režim či náboženský extrémizmus (pozri TU)[1]. Sú to buď krajiny, kde prebieha vojna, alebo sú rozvrátené predošlým vojnovým konfliktom. Nikto ich nemusel nikam posielať, pretože pud sebazáchovy je v takýchto prípadoch najpriamejší veliteľ.

To, že sa práve v roku 2015 prevalila migračná kríza na brehoch Európy súvisí skôr s tým, ako sa vyvíjala vojna v domovskej krajine a zhoršovali podmienky v utečeneckých táboroch v susedných štátoch. Vysoký komisár UNHCR vysvetľuje 7 dôvod, ktoré spustili „tsunami“ vlnu do Európy.   „Utečenci čelia hrozným životným podmienkam a obmedzenia v právnym režimom pre utečencov v krajinách, kde žijú. Keď ľudia nemajú prístrešie a žijú zo 45 centov na deň,  samozrejme, že sa chcú presunúť ďalej”. [2]

Po 5 rokoch konfliktu v Sýrii už takmer nikto neverí, že vojna skončí a že môže nastať obrat v prospech stabilizácie regiónu. Dramaticky sa zhoršili životné podmienky a chudoba v krajinách, kde utečenci dovtedy hľadali útočisko.

  • Napríklad v Libanone šli hore ceny, v dôsledku čoho neboli utečenci schopní vykryť svoje základné potreby a nájom.
  • Okrem toho sa tiež v týchto krajinách obmedzil ich prístup na pracovný trh, takže si nemohli zarobiť na prežitie. Úspory, s ktorými sa presunuli za hranice, sa už dávno minuli a tak ostávali stovky tisíc ľudí doslova na dlažbe, bez možnosti získať prístup k základným potrebám. V snahe o zabezpečenie týchto potrieb sa neraz dostávali do pasce – pracovali na čierno, riskujúc návrat do utečeneckého tábora, alebo nastupovali do prác bez základnej právnej ochrany.
  • Obmedzil sa aj ich prístup k azylovému procesu
  • znižili sa možnosti vzdelávania ich detí
  • znížila sa humanitárna pomoc zo strany OSN, ktorej už nestačili zdroje na krytie. Ostávali tak s 50 centami na deň. [3]

V neposlednom rade, pokiaľ ide o USA, mali svoje vlastné problémy s migráciou. V správe UNHCR sa uvádza „..V priebehu roku 2015 ďalšia krízy sa rozvinula aj v strednej Amerike, ktorá má vplyv ma blízke oblasti a Severnú Ameriku. Zvyšujúce sa násilie v Salvádore, Guatemale a Hondurase donútili tisícky žien, mužov a detí opustiť svoje domovy, smerujúc predovšetkým do Mexika a Spojených štátov. Počet utečencov a žiadateľov o azyl z týchto troch krajín z 20,900 ľudí (v roku 2012) na 109,800 osôb v roku 2015. Za 3 roky ide o päťnásobný nárast.“[4]

 

[1] Prelink na text „Na čo sa sem trepú?“

[2] http://www.unhcr.org/news/latest/2015/9/560558b06/loss-hope-deepening-poverty-driving-syrians-seek-refuge-europe.html

[3] http://www.unhcr.org/news/latest/2015/9/560558b06/loss-hope-deepening-poverty-driving-syrians-seek-refuge-europe.html

[4] UNHCR: Global trends forced displacement people, 2015