Utopickí extrémisti a revolučné online komunity

UTOPICKÍ EXTRÉMISTI A REVOLUČNÉ ONLINE KOMUNITY

Autorka: Irena Bihariová

Popri konšpiračných weboch a „alternatívnych spravodajských portáloch“ sa posledné roky darí aj  protisystémovým platformám aktívnym najmä na sociálnych sieťach. Tie síce dokážu radikalizovať verejnosť a spoločenské postoje, no napriek tomu by sme ich len ťažko napasovali do typických poučiek o pravicových extrémistoch. Interaktivita typická pre sociálne siete im však poskytuje širšie možnosti pre mobilizáciu verejnosti a podstatne výraznejší vplyv na verejnú mienku.

Ich ideové postoje a tematické zdroje sa z veľkej časti prelínajú s tým, čo nachádzame v konšpiračných a alternatívnych web stránkach (Pozri viac v článku “Konšpiračné weby a alternatívne spravodajstvo“ v tejto web sekcii) .

V zásade možno povedať, že v mnohých online komunitách sa objavujú viac alebo menej tie isté osoby, ktoré sú v jednej skupine aktívnymi prispievateľmi, v inej skupine administrátorom fan page, v tretej skupine zriaďovateľom spoločného eventu apod. Tí najvýraznejší sa vnímajú ako nositelia a vykonávatelia vôle ľudu, pričom minimálne z času na čas mobilizujú verejnosť k verejným protestom, k zdieľaniu svojich grafík či k spolupráci na tvorbe zoznamov svojich „nepriateľov“.  

Zoznam na fanpage Slovenské hnutie obrody 

 O ČO IM IDE

K ich štandardnému repertoáru politických a občianskych požiadaviek patrí vždy aspoň niečo z tohto zoznamu:

  • Priama demokracia, zníženie, prípadne zrušenie kvóra na referendum (a s tým spojené rôzne stupňované požiadavky – napr. výsledky referenda majú mať automaticky silu zákona, priama občianska participácia na tvorbe zákonov a ústavy apod )
  • Vystúpenie z EÚ a NATO
  • Obnovenie hospodárskej sebestačnosti Slovenska
  • Zavedenie imperatívneho mandátu pre poslancov
  • Tvrdá antimigračná a protirómska politika štátu, odmietanie zrovnoprávnenia LGBTI osôb
  • Priama účasť v diskusných reláciách s politikmi vo verejnoprávnych médiách
  • Zrušenie alebo obmedzenie mimovládneho sektoru
  • Obmedzenie vplyvu štandardných médií

Typickými aktivitami je výroba hoaxov,  fotomontáži, trollovanie či stalking svojich „nepriateľov“ Niektoré postavy z daných komunít otvorene povolávajú k násiliu na daných osobách alebo k ich fyzickej likvidácii.

AKÉ HROZBY A RIZIKÁ PRINÁŠAJÚ

O nebezpečnosti a následkoch pôsobenia takýchto komunít platí to isté, čo sme uviedli v článku o konšpiračných weboch (nájdeš ho tu v sekcii).

Jednou z najaktívneších online komunít tohto druhu je združená okolo Fanpage “Prečo amerikanofilom hrabe”

Kriminalizácia daných komunít nie je v tomto prípade vždy na mieste. Ich požiadavky totiž zrkadlia značnú a ľudsky pochopiteľnú skepsu zo súčasného fungovania štátu, politických strán, z možnej zmeny ich sociálno-ekonomickej úrovne a z vidiny sebauplatnenia. Na vlnách frustrácie sa potom vždy zvezú tí najaktívnejší „revolucionári“, ktorí vnímajú situáciu ako priestor pre „vedenie más“ a seba ako najpovolanejšieho mesiáša.

Aj keď niektoré ich požiadavky môžu stáť za diskusiu ( polemika o nich ešte z nikoho nerobí „konšpirátora“ či extrémistu), treba otvorene povedať, že mnohé tieto očakávania sú len odrazom veľmi laického a zjednodušeného vnímania štátu, právneho systému, medzinárodných vzťahov a ekonomiky. Predovšetkým nereflektujú zložitosť následkov, ktoré by ich realizácia privodila, a to najmä pre bežnú populáciu.  „Utopickí extrémisti“ nerátajú ani s tým, že mnohé z ich predstáv nie sú realizovateľné bez toho, aby uvrhli krajinu do anarchie a chaosu, vystaviac ľud zlovôli samozvaných skupín. Neponúkajú fundované odpovede a realizovateľné návody na to, čo by Slovensko robilo, keby sa vrátili desaťtisíce našich občanov pracujúcich v EÚ po vystúpení z únie, na akých odvetviach by sme budovali hospodársku sebestačnosť (komu by sme exportovali naše produkty a ktoré?). Neporátali sa s rizikom manipulácie ľudu zo strany politikov, ktorí by sa prostredníctvom imperatívneho mandátu zbavovali pre nich nepohodlných politických súperov. Neuvedomujú si krátkozrakosť nimi ponúkaných „riešení“, právnu a technickú nerealizovateľnosť nápadov s odsúvaním či vysťahovávaním menšín apod.

ČO POMÁHA ONLINE REBELOM

Čiastočne týmto „revolučným požiadavkám“ pomohol aj samotný internet a participatívne web stránky – tým, že umožnil, aby sa dovtedy krčmové šomranie stalo zjednodujúcim hlasom širokých más. Vďaka interakcii v sociálnych sieťach sa skreovali komunity rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí nadobudli pocit, že ak už majú právo hovoriť, majú právo byť aj na slovo vypočutí – resp., že ich akokoľvek laicky formulované požiadavky si musí štát osvojiť.

Internet zohral rolu aj v tom, že zaplavil ľudí nepreberným množstvom informácii, ktoré sa čo do hodnovernosti ocitli v jednom koši – názor blogera na vojnu v Sýrii má zrazu takú istú hodnotu, ba dokonca ešte väčšiu, ako seriózna štúdia či reportáž (čítanosť, miera stotožnenia sa so závermi, dopad na formovanie verejnej mienky apod.) Čím je text na internete jednoduchší, kratší, argumentačne povrchný a tematiku zjednodušujúci, tým viac sa mu v online svete darí. Proti jednoduchým pravdám, emočne nabitým sloganom či proti strhujúcim rečiam, ako je „pravda“  umlčiavaná a vedia o nej len vyvolení, nemajú  šancu obstáť obsiahle štúdie, vedecky formulované argumenty, archívne dokumenty  apod. K užívateľovi sa teda oveľa ľahšie dostanú dezinformácie než informácie. Tie v ňom následne podporujú potrebu vzoprieť sa „nehoráznym zradám“, „vyžieraniu sociálneho systému Rómami“, „zamoreniu Európy hordami zdivočelých Moslimov“, „bruselským homo lobby, ktoré odoberajú deti rodinám“ apod.  Kritici týchto online komunít sa stávajú terčom ich verbálnych útokov a zaraďujú sa na zoznam „nepriateľov národa“.

Fanpage Paranoik

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdroj: www.facebook.com

 

 

 

 

Konšpiračné weby a alternatívne spravodajstvo

KONŠPIRAČNÉ WEBY A ALTERNATÍVNE SPRAVODAJSTVO

 

Autorka: Irena Bihariová

Konšpiračné weby a web stránky s alternatívnym spravodajstvom vznikali spolu s tým, ako sa internet stával čoraz viac prístupným nástrojom pre slovenské domácnosti. Kým v rokoch 2000 – 2005 boli dielom vykričaných extrémistov, s dostupnosťou internetových sociálnych sietí našiel tento typ obsahu obľubu aj u takých skupín a jednotlivcov, ktoré nie sú „typickou súčasťou“ extrémistickej scény.

V tomto smere treba povedať, že proces rozmachu alternatívne spravodajských webov prebiehal paralelne na viacerých úrovniach  –  na jednej strane si tento spôsob oslovovania verejnosti oslovili aj samotné pravicovo extrémistické subjekty. Nahradili ním svoje pôvodné web stránky koncipované ako prvoplánové neonacistické info banky. S tým, ako sa postupne menila pravicovo extrémistická scéna (noví aktéri, odklon od povahy „subkultúrnych hnutí“ po subjekty občianskej spoločnosti a politicky organizované subjekty, nový imidž, témy aj cieľové skupiny), menila sa samozrejme aj ich online komunikácia.  Práve to vytvorilo priestor pre vznik vlastných „spravodajských“ portálov.

Popri nich však vznikali mnohé konšpiračné média, ktoré nezrodila extrémistická scéna. Ich popularita rastie aj vďaka tomu, že sa vydávajú za poslov „jedinej pravdy“, ktorí odhaľujú sprisahania a ktorí majú odvahu hovoriť nahlas o „zamlčiavaných pravdách“. Paradoxom slovenských pomerov je fakt, že vykrádajú agendu, ktorá štandardne v Európe patrí do ľavicovo liberálneho spektra, pričom v ich réžii ju devastujú nacionalizmom a krčmovým populizmom.

Ide tu teda skôr o akési tematické prelínanie – jednak samotná pravicovo extrémistická scéna preberá čoraz širšie spektrum spoločenských tém do svojho repertoáru (zelené témy, očkovanie,  voľný trh, EÚ) a jednak online komunity, ktoré sa venujú svojim parciálnym témam, akceptujú časť pohľadov extrémnej pravice. Vznikajú tak popri weboch extrémnej pravice aj také, ktoré sú hybridom a nebolo by korektné označiť ich en bloc za vyslovene extrémistické projekty.

SÚ VÔBEC NEBEZPEČNÉ? A V ČOM?

Web stránka na prvý pohľad pôsobí ako informačný kanál ponúkajúci kritické pohľady na spoločenské a politické dianie. Sekcie a články v nich sú postavené na vzdore proti politickému systému, proti kapitalizmu, chudobe, farmaceutickému priemyslu apod. Samozrejme, mnohé z nastoľovaných tém sú absolútne legitímne a samé o sebe nerobia zo žiadneho webortálu extrémistickú baštu. V ich podaní sa  však tieto témy nastoľujú so značnou dávkou neodbornosti, tendenčnosti a manipulatívnosti. Ich snaha o kritiku spoločenských pomerov stojí na laických a populistických zjednodušeniach reality a najmä na  ničím nepodložených zisteniach.  Účelovo si spájajú informácie z rôznych pofidérnych zdrojov, tak, aby tým preukázali pravdivosť svojich teórií a “odhalení”. Obvykle argumentujú tým, že tieto poznatky nemôžu byť dokázané štandardnými vedeckými postupmi, pretože je tú akási mocná entita, ktorá ich naschvál zamlčiava a bráni ich odhaleniu. Oni však záhadným spôsobom tejto entite unikli a prinášajú nám prelomové informácie, ktoré majú všetkým ostatným otvoriť oči. Na akúkoľvek kritiku reagujú obvinením, že oponent je zaplatený zahraničím.

  1. Vytváranie a kategorizácia vinníkov

Čo je nebezpečné (a zároveň typické) pri tomto druhu webstránok, je snaha podsúvať vinníkov za sociálne, politické a ekonomické problémy krajiny vždy z radov etnických, sexuálnych, náboženských menšín.  Keby sme obsah „analýz“ a článkov bližšie preskúmali, zistili by sme, že nimi definovaný nepriateľ nie je kriminálnik ako taký, ale len selektívne vybratý  z radov konkrétnej rasovej či etnickej skupiny. Rovnako, keď vo svojich článkoch píšu o ohrození tradičnej rodiny, nespomínajú alkoholizmus či hracie automaty, ale skupinu osôb definovaných svojou sexuálnou orientáciou. Čiže hoci svojho nepriateľa naoko označujú sociálnymi nálepkami (kriminálnik, parazit, rozvracač hodnôt, terorista..), v skutočnosti sa v tejto kategórii vždy nachádzajú len osoby z konkrétnej etnickej, náboženskej či sexuálnej skupiny. Nenávistný obsah nie je servírovaný prvoplánovo, autori ho podsúvajú skôr „medzi riadkami“, zaobalene do podoby  pseudointelektuálnych článkov.

  1. Degradovanie verejnej diskusie

Márne by sme v týchto textoch hľadali kvalifikovanú vedeckú či akademickú úroveň:  texty sú koncipované tendenčne a závery v nich uvádzané nevychádzajú zo žiadnych serióznych vedeckých výskumov. Neodbornosť textov, ktoré sa vydávajú za „potvrdené pravdy“ výrazne ovplyvňuje verejnú diskusiu k inak relevantným témam (migrácia, chudoba, korupcia apod).

Internet totiž poskytol priestor pre vznik „ringu všetkých názorov a informácií“, v ktorom sa bije o priazeň užívateľa na jednej strane vysoko odborný, fundovaný (a tým pádom aj zložitý, obsiahly a jazykovo menej atraktívny) text s jednoduchým článkom, infografikou či blogom, ktoré jednoduchými sloganmi odpovedajú na zložité problémy. Je zrejmé, ktoré z týchto informácii majú väčšiu šancu preniknúť k širokým skupinám verejnosti. Spolu so stratou dôvery v tradičné vedecké a spoločenské autority sa faktické, verifikovateľné a metodologicky korektne získané dáta odsúvajú na druhú koľaj.  V takejto atmosfére len sotva možno očakávať, že verejná diskusia posúva spoločnosť a pomáha riešiť pálčivé témy. Komplikované otázky (reformovanie Európskej únie, riešenie migrácie, kríza parlamentnej demokracie, sociálne nerovnosti, integrácia Rómov apod) nachádzajú odpovede v trojriadkových info grafikách, populistických revolučných heslách a v článkoch s demagogickou povrchnou argumentáciou.

  1. Živenie strachu a pocitu ohrozenia

Typickou komunikačnou stratégiou, ktorú dodržiavajú všetky konšpiračných weby, je presviedčanie verejnosti o hrozbách, krivdách a nebezpečenstvách, ktorým musíme čeliť. Samozrejme, netýka sa to len veľkých medzinárodných sprisahaní, ktoré tieto weby odhalili, a ktoré majú poukázať na skorumpovanosť súčasných elít (od novinárov, cez politikov, občianskych aktivistov až po medzinárodne inštitúcie). Dezinformáciami nešetria ani v pri vykresľovaní menšín – ich hoaxy nám opakovane pripomínajú, že Rómovia sú najväčším spotrebiteľom sociálneho blahobytu, že LGBTI ľudia v spojení s bruselskou homolobby odoberajú rodinám deti, že na hraniciach sa tlačia prešpekulovaní ekonomickí migranti, organizovaní zo strany USA. Takéto informácie majú kalamitný dopad na verejnú mienku a formovanie postojov k menšinám.

Vysielanie Slovenského vysielača

 

 

 

 

 

 

Zdroj: www.youtube.com

  1. Radikalizácia a destabilizovanie spoločnosti

V kontexte spomenutých bodov ich vplyv môže ústiť až k destabilizačným procesom v krajine. Verejnosť je zaplavovaná informáciami, ktoré v nej utvrdzujú pocit zrady zo strany vlastného štátu či odcudzených elít.  Konšpiračno – revolučné platformy produkujú víziu, v ktorej je Európa vymierajúcim, ohrozeným a kultúrne valcovaným kontinentom, ktorý ak sa rýchlo nespamätá, zničí životy niekoľkým generáciám. Podkopávajú dôveru v elementárne poznatky, ktorých pravdivosť potvrdili dlhoročné výskumy, najmä v oblasti medicíny.  Podsúvajú verejnosti obraz najnemorálnejšej doby, akú žijeme, v ktorej sú systematicky ničené rodiny a kresťanské hodnoty. Spolu s objektívne neľahkými sociálnymi a ekonomickými podmienkami u časti spoločnosti vzniká živná pôda pre radikalizáciu. Spoločnosti je podsúvaná vízia, že jedinou cestou ako zastaviť valiace sa hrôzy, je zvrhnúť demokraciu.

 Zdroj: nwoo.org

 

AKO ICH SPOZNAŤ

Konšpiračné a „alternatívno spravodajské“ weby vo svojej agende pospájali akúsi ideologickú „všehozmesku“. Ich kategorizácia by preto bola len ťažko možná bez toho, aby vykazovala nepresnosti a ignorovala mnohé obsahové aj personálne prieniky.

Oveľa ľahšie sa darí vymedziť ich spoločné znaky (čo neznamená, že každý z nich nutne napĺňa všetky znaky).

  • Prinášajú informácie z domácich a zahraničných webov, ktoré majú potvrdiť a odhaliť zločinnosť systému, zamlčiavané pravdy o finančných prepojeniach a ovládaní sveta rôznymi sprisahaneckými entitami (židobankstri, nadnárodné korporácie, mocipáni, sorošovci, rotshildovci, sionisti, zapredanci, establishment apod)
  • V zásade takmer nikdy nie je jasné, na základe akých kritérií boli dané entity definované a ako sa do nich zaraďujú vinníci. Rovnako tiež sa nikdy nedozvieme, akým verifikovateľným spôsobom možno dokázať dané prepojenia, a ani to, ako sa k týmto zamlčiavaným utajeným informáciám podarilo dostať autorovi článkov a webov.
  • V ich obsahu sa odmieta liberálna demokracia ako základný systém fungovania štátu, radikalizujú odpor verejnosti k „establishmentu“, priamo či nepriamo povolávajú k zvrhnutiu systému
  • Častokrát je prítomný ultra konzervativizmus, ultra nacionalizmu a romantizovanie národných dejín (najmä z obdobia Slovenského štátu), cez prizmu ktorých hodnotia zlyhania súčasných politických elít a zotrvanie Slovenska v medzinárodných organizáciách
  • Typické je odmietanie akademických a vedeckých inštitúcií, a celkovo spochybňovanie súčasných výsledkov vedeckých postupov. Čiastočne to súvisí s presvedčením tvorcov daných webov, že za všetkým sú vopred dohodnuté obchody či dokonca plány na likvidáciu obyvateľstva
  • Články spochybňujúce ľudskoprávne štandardy (boj proti LGBTI, Rómom, migrantom, texty navrhujúce obmedzovanie základného elementárneho právneho postavenie menšín, hoaxy a mýty o menšinách, ktoré sú častokrát tlmočené najmä jednoduchými grafikami bez relevantných zdrojov, selektívne prebraté články z bulvárnych médií o kriminálnom skutku príslušníka danej menšiny apod.)
  • Apriórny odpor k mimovládnemu sektoru a štandardným médiám
  • V niektorých sa tematicky zakopne o spiritualistiku, ezoteriku, slovanskú či germánsku mytológiu
  • Majú svojský slovník, opakujú sa v nich výrazy, ktoré v skutočnosti nemajú žiaden ustálený obsah. Nikomu okrem nich nie je jasné, o čo a o koho presne ide – židobankstri, gendrová ideológia, slobodmurári, homolobby, presstitúti, sociálne samovraždy apod.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Výňatok z časopisu Zem a vek (jún 2017)ň

 

Zdroj fotografie: www.priestori.sk

 

O AKÉ KONKRÉTNE WEBY IDE

Prehľad najznámejších konšpiračných web stránok nájdete na webe www.konspiratori.sk

 

“Umlčiavaní martýri” a sloboda slova

SLOBODA PREJAVU, JEJ LIMITY A VÝZNAM OBMEDZENÍ 

Autorka: Irena Bihariová

Mnohokrát sa šíritelia nenávistných prejavov (tzv. cyberhate) zvyknú brániť odvolávaním sa na slobodu slova.  Na akýkoľvek náznak, ktorým sa niekto snaží obmedziť ich verbálnu agresiu reagujú precitlivene: vyhodnocujú to ako snahu o cenzúru a umlčiavanie. Touto seba štylizáciou do role „prenasledovaných martýrov“ sa snažia dokázať, že prinášajú háklivé odhaľujúce informácie, ktoré sa „mocipánom“ (ako ich oni volajú) nepáčia.

UMLČIAVANÍ MARTÝRI

Paradoxom pri tom je, že rôzni „odporcovia establishmentu“ sú aktívnymi blogermi, majú desiatky webov, vlastné spravodajské portály, internetové vysielanie či dokonca printové magazíny dostupné pri pokladniach kníhkupectiev. Žiadna z mimovládnych organizácií sa nemôže pochváliť toľkými kanálmi. Žiadna z nich nie je finančne schopná tvoriť rádio, magazíny, vlastné TV vysielanie, ako oni.

V prostredí sociálnych sietí majú najpočetnejšie online fóra a ich „diskusné úderky“ sa radi vypravujú aj do online priestoru mimovládnych organizácií. (Pre ilustráciu: fanpage strany „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“ mal  takmer 80.000 členov). Faktom teda je, že sú to zrovna títo „umlčiavaní rebeli“, ktorí v skutočnosti zahltia a doslova ovládnu všetky online debaty k témam menšín, migrácie, integrácie, Európskej únie, geopolitiky apod, a ktorí majú úžasne veľkorysý priestor na šírenie svojich posolstiev.

AKO JE TO S CENZÚROU

V skutočnosti nie je ani agenda extrémnej pravice, ani rôznych online konšpiračných komunít, nejakým cenným artiklom, ktorý si treba pod pultovo objednávať. Naopak, internet – ktorý je všeobecne na šírenie informácii ďaleko efektívnejší a viac využívaný nástroj, než klasické média – je nimi zaplavený. Ak v ňom práveže niekto ťahá za kratší koniec, tak je to názorová opozícia. Kritická menšina už dávno rezignovala a nevstupuje do debát, ktoré sú do pár minút zahltené „revolučnou úderkou“ a jednotlivcami, ktorí potrebujú demonštrovať svoj odpor k utečencom, Rómom či gejom.

MÁ MAŤ PREJAV NÁZORU PRÁVNE LIMITY?

V demokratickej spoločnosti takmer žiadne právo neplatí absolútne, neobmedzene a bezvýhradne. Sloboda mávať päsťou však končí vždy na špičke niekoho nosa. Inými slovami –  nikto nemôže svoje právo vykonávať bez akýchkoľvek mantinelov, v opačnom prípade by totiž bezbrehý výkon práv jedného člena spoločnosti viedol k tomu, že obmedzí výkon práv ostatným členom spoločnosti.  Táto rovnica platí aj pre právo na slobodný prejav názorov.

ÚSTAVNÉ LIMITY SLOBODY SLOVA

Hoci Ústava radí slobodu prejavu medzi základné práva, zároveň ho limituje výpočtom záujmov, v mene ktorých môže byť sloboda prejavu obmedzená. Napríklad, ak je to nevyhnutné na  ochranu práv a slobôd iných. Práve tento prípad sa týka aj nenávistných prejavov.

 

 TRESTNOPRÁVNE LIMITY SLOBODY SLOVA

Podrobnejšie pravidlá vytyčuje Trestný zákon, ktorý zakazuje písomné, ústne, grafické či online prejavy, ktoré zasahujú do cti, povesti a dôstojnosti ľudí, len pre ich rasu, etnicitu, národnosť, náboženské či politické presvedčenie alebo sexuálnu orientáciu. Takto obmedzený koncept slobody slova je prítomný takmer vo všetkých európskych krajinách a je v súlade s medzinárodnou legislatívou.

 

MÁ ZMYSEL LIMITOVAŤ SLOBODU SLOVA?

Častou výhradou (zaznievajúcou nielen z radov samotných autorov týchto prejavov) je to, že by sa akýkoľvek verbálny prejav nemal stíhať vôbec. Či už sú to výroky tvrdo hanobiace menšiny, alebo texty spochybňujúce holokaust, alebo materiály propagujúce extrémistickú ideológiu, treba to vraj nechať na občiansku spoločnosť – aby v rámci nej prebiehala diskusia, ktorá dané názory argumentačne prekričí.

V tomto kontexte si pripomeňme kauzu z mája 2016 vo veci výrokov poslanca za ĽNSN, Mazúreka:

Vyšetrovateľ prešovskej polície zhodnotil[1], že výroky nenapĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, pretože ide o vec názoru, a je lepšie, keď sa takéto postoje vydiskutujú v rámci verejnej občianskej debaty. Odhliadnuc od toho, že takýto postup vyšetrovateľa je absolútne neprípustný ( pretože jeho úlohou je posúdiť skutok v kontexte trestného práva, a nie vytvárať spoločenské riešenia pre protiprávne konanie), je takáto úvaha ilustráciou nepochopenia možností a schopní slovenskej občianskej spoločnosti.

Zdroj: Archív Jána Benčíka

Prečo je v Slovenskej republike nevyhnutná právna regulácia takýchto verejne prejavených názorov, a prečo Slovensko (ale ani Európa ako taká) nepristúpila ku konceptu „neobmedzenej slobody slova“ (ako je tomu v prípade USA)?

  1. Európske krajiny, a Slovensko zvlášť, majú historickú skúsenosť s nacizmom. Akákoľvek snaha o revitalizáciu tejto ideológie či pokusy o jej propagovanie vníma Európa podstatne citlivejšie, než Spojené štáty, ktoré túto skúsenosť nemajú. Fašizmus rozpútal druhú svetovú vojnu, zničil krajiny a milióny ľudských životov. Európa si v tomto kontexte dala záväzok nikdy nedopustiť, aby tieto idei nachádzali v Európe svoju živnú pôdu. V neposlednom rade, v Európe, aj na Slovensku, ešte stále žijú preživší holokaustu. Ako by títo ľudia, ich potomkovia a vôbec židovské či rómske obyvateľstvo vnímalo, keby sa popri nich v parku premávali skupiny so vztýčenými ríšskymi vlajkami a na svojich barákoch nachádzali znovu nápisy „Juden raus“?
  2. Ako sme spomenuli vyššie, na Slovensku ťahá za kratší koniec názorová opozícia, ktorá by bola ochotná a schopná viesť argumentačné súboje s takýmito offline či online hnutiami. Moderné dejiny Slovenska nemajú takmer žiadnu tradíciou v boji za práva a obhajobu slabších. Naopak, sme svedkami toho, ako práve v najslabších článkoch našej spoločnosti (v chudobných ľuďoch, žijúcich na periférii) nachádzame vinníkov a nepriateľov. Je naivné predpokladať, že by sa ich niekto zastal, keď vidíme, že práve v postojoch voči menšinám nachádzajú extrémistické subjekty silného spojenca v radoch verejnosti.
  3. Špecifikom Slovenska je to, že agenda extrémnej pravice má silný dopad na verejnú mienku, ale aj na postoje štandardných politikov. Miesto toho, aby takéto subjekty mobilizovali verejnosť a politikov k odmietaniu ich agendy, tak naopak, ich agenda sa mainstreamizuje a preniká aj do programov či rétoriky štandardných strán. Keď po voľbách do Národnej rady v marci 2016 pripravilo združenie Ľudia proti rasizmu výzvu pre poslancov (stopfasizmu.sk), aby sa zaviazali k odmietnutiu spolupráce so stranou ĽSNS, našlo sa len 21 poslancov, ktorí sa k výzve pridali.

Faktom teda je, že ak by tu zákony a právo neplnili úlohu „dvihnutého prsta“, tak na Slovensku žiaľ nebude takmer nikto, kto by tieto názory vytláčal z verejnej diskusie. Kým v USA sú síce právne tolerované otvorené propagácie nacizmu, (napr. v uliciach možno naraziť na  skupinky pochodujúcich pod nacistickou vlajkou), majú tieto hnutia marginálny dopad na formovanie verejnej mienky. U nás je proces opačný – v postojoch extrémnej pravice nachádzajú inšpiráciu aj viaceré navzájom protichodné názorové tábory, pričom práve niektoré tézy extrémnej pravice tvoria ich spoločné názorové prieniky

[1] Prelink: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/394039-kotlebovho-poslanca-za-vyroky-o-holokauste-stihat-nebudu/

 

Súčasný naratív extrémnej pravice – ako ho dešifrovať

SÚČASNÝ NARATÍV EXTRÉMNEJ PRAVICE

Autorka: Irena Bihariová

Čo sú dnes témy, pod ktoré extrémna pravica dokázala skryť svoju ideológiu a zmobilizovať spoločnosť?  Na začiatok treba povedať, že témy, ktoré nastoľujú, zvyčajne nie sú samé o sebe toxické: kritizovať politické, ekonomické či sociálne pomery v krajine ešte z nikoho extrémistu nerobí.

Práve tým však dokázali verejnosť úspešne zmiasť. V skutočnosti je nimi formulovaná kritika podávaná so značnou dávkou manipulácií a dezinformácií, pričom nesmeruje k odstráneniu problémov, ale k burcovaniu nenávisti voči vybraným skupinám obyvateľstva.

Pri bližšom skúmaní ich agendy zistíme, že jej spoločným menovateľom je ochrana národa pred akýmsi pomyselným nepriateľom: pred Bruselom, menšinami, liberálmi či tzv. zahraničnými agentami. Na označenie nepriateľa používajú na pohľad etnicky, rasovo či nábožensky  neutrálne pojmy: hovoria o parazitoch, asociáloch,  zradcoch národa, finančných špekulantoch či úchyloch, ktorí ohrozujú slovenské rodiny. Jedným dychom dodávajú, že im neprekážajú Rómovia ako takí, ale kriminálnici.

 PÔVODCA PROBLÉMOV

Kľúčom na dešifrovanie ich agendy je všímať si, na základe akých kritérii definujú pôvodcov spoločenských problémov. Skúsme si to ilustrovať na pár príkladoch:

  1. keď vystupujú proti kriminalite, nikdy nevystupujú proti kriminalite ako takej. Svojim programom či protestami reagujú výlučne na prípady trestnej činnosti páchanej príslušníkmi menšín. Kľúčom výberu teda nie je druh kriminality, ako je to napríklad bežné pri klasických mimovládnych organizáciách (napr. venujúcich sa korupcii, rasovomotivovanej kriminalite, týraniu osôb či zvierat), ale etnicita či rasa páchateľa.

Výber článkov z web stránky ĽSNS v sekcii, v ktorej mapuje kriminalitu 

 

 

 

 

 

 

 

 

2. Rovnako manipulatívne postupujú, keď sa snažia vyvolať nenávisť voči neheterosexuálnym menšinám, skrývajúc svoj cieľ za ochranu slovenských rodín. V skutočnosti v ich článkoch či videách nenájdeme zmienku o fenoméne domáceho násilia, gamblerstve či iných patológiách, ktoré skutočne ohrozujú rodiny. Ide mi teda o ochranu rodín, alebo len o to, aby vzbudili nenávisť voči konkrétnej menšine?

3. V extrémistickej rétorike nechýbajú apely na ochranu slovenského národa pred protištátnymi živlami či zahraničnými finančnými špekulantmi. Keď by sme však podrobnejšie preštudovali ich materiály, zistíme, že sa nás v skutočnosti pokúšajú chrániť pred tzv sionizmom a „nadvládou Židov“.

4. Vo svojich oficiálnych prejavoch sa zasadzujú za ochranu životaschopného slovenského národa. Ako však plánujú naložiť s tými, ktorých vyhodnotia za neprínosných? A čo v skutočnosti znamená nastolenie poriadku v štáte v chápaní extrémistov?

Výroky z online publikácie „Stratégia riešenia cigánskeho problému“, pod ktorou je ako autor uvedený Marián Mišún, kandidát strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko

Je teda nepochybné, že extrémistami definovaní „pôvodcovia problémov“, ktoré sa oni „snažia riešiť“, sú v skutočnosti vždy skupiny s homogénnym etnickým, národnostným, sexuálnym či náboženským zložením. Nejde im o samotný problém, ten len manipulatívne zneužívajú na to, aby prostredníctvom neho mohli identifikovať jeho „príčinných pôvodcov“ a aby ním legitimizovali svoju existenciu. Konkrétne etnické, národnostné, sexuálne či náboženské skupiny tak nie sú očividne nenávidené pre ich biologické či antropologické znaky, ale preto, že sú „pôvodcami problémov“. V ich rétorike sú síce „škodcovia“ definovaní prostredníctvom sociálnych vlastností, no v skutočnosti tieto vlastnosti priraďujú vždy ku konkrétnym národnostným, sexuálnym, náboženským či etnickým skupinám. Ak si pripomenieme definíciu rasizmu na začiatku publikácie, neunikne nám, že selekcia „nepriateľov“ podľa biologického a antropologického kľúča je neodškriepiteľná.

Podobne manipulatívne postupujú v ostatných oblastiach svojej agendy: svoj cieľ obmedziť demokratické prvky štátu skrývajú sa spravodlivý boj proti systému, úmysel hanobiť menšiny vydávajú za boj za slobodu slova a kritikou systému mlžia svoje skutočné ciele.

 

Zmeny v prejavoch extrémizmu po roku 2005 a jeho súčasné podoby.

ZMENY V PREJAVOCH EXTRÉMIZMU PO ROKU 2005 A JEHO SÚČASNÉ PODOBY

Autorka: Irena Bihariová

  1. NOVÝ IMIDŽ

Skupinová identita hrala medzi extrémistami vždy dôležitú úlohu. Ich móda po roku 2005 prešla vývojom od vojenských čiernych uniforiem, cez vlastné športové značky, ďalej cez tzv. black block štýl až po zelené tričká a obleky. Súčasní extrémisti sa snažia splynúť a pôsobiť konvenčne, spoločnú identitu si udržujú skôr už len logami.

 2. ZMENY V RÉTORIKE

Na udržanie a ďalšie živenie svojho posolstva extrémnej pravice bolo nevyhnutné, aby zmenila svoju rétoriku tak, aby nepriťahovala prílišnú pozornosť policajných a informačných zložiek, a zároveň nech je schopná pritiahnuť pozornosť čo najširšej verejnosti. Bolo jasné, že ak sa bude agenda naďalej točiť nosne okolo antisemitizmu, spochybňovania holokaustu, rasových doktrín či ak sa bude realizovať len pietnymi akciami k národným postavám a historickým medzníkom, takýto prístup danú ambíciu nenaplní. Preto bolo potrebné postupne celú agendu prekonfigurovať. Podobný proces obrody sa však nedial len na Slovensku, ale aj v ostatných európskych krajinách.

Súčasná politicky aktívna extrémna pravica sa snaží osloviť verejnosť takými témami, ktorými si dokáže získať väčšiu priazeň, než by si získala explicitnými a priamymi odkazmi na tretiu ríšu.  Samozrejme, aj dnes sa „podarí“ politicky aktívnym členom extrémistických subjektov „uletieť“ vyjadreniami, ktorými sa dotýkajú Židov či holokaustu. V zásade sa však priamej konfrontácii s tými témami vyhýbajú.

Témy, s ktorými pracujú, podávajú formou demagogického naratívu, v ktorom sa snažia predstaviť pôvodcu problémov z „nepriateľských skupín“ a zároveň samých seba ako tých, ktorí jediní majú záujem dôsledne problém riešiť. V ich podaní však chýba odbornosť a hlbšia znalosť problematiky, v ktorej sa snažia verejne etablovať. Ide skôr o chrlenie populistického klišé a zneužívanie tém na legitimizáciu svojej existencie.

3. NOVÉ TÉMY

Politické krídlo extrémistickej scény sa v súčasnosti snaží vyhýbať témam, ktorými by poškodzovala svoj starostlivo budovaný imidž „slušných pracujúcich patriotov“. Aktuálne sa agenda slovenskej politicky aktívnej krajnej pravice živí týmito základnými témami:

 a) Politické, sociálne a ekonomické témy

  • deklarovaný odpor k systému demokratického zriadenia
  • Témy spojené s korupciou, prácou policajných zložiek, s úlohou médií, mimovládneho sektora – snažia sa v nich profilovať ako subjekt, ktorý je morálne nadradený a cnostnejší než všetky ostatné subjekty (či už v politickom alebo mimovládnom spektre) a ktorý má zaručený patent na to, ako si s problémami v spoločenských a politických sférach poradiť.  V skutočnosti je odborný kapitál krajnej pravice na Slovensku ešte vždy skôr blízky krčmovému tliachaniu. Nasvedčuje tomu nezmyselnosť sľubovaných krokov, ktoré predstavujú ako „zaručený recept“, neuvedomujúc si ich vzájomnú protirečivosť.[1] Nepriateľov spomedzi médií označujú ako presstitúti; židobanstri, sorošovci, zapredanci apod. Na označovanie mimovládnych organizácií dokonca predložili návrh zákona, v zmysle ktorého by mali byť označovaní za zahraničných agentov
  • Boj proti EÚ a NATO, Medzinárodnému menovému fondu, Svetovej banke. Za všetkými subjektmi tohto typu vidia sionistické sprisahanie a záujem o akési ovládnutie sveta a podrobenie národov.
Slovenské hnutie obrody. Zdroj: www.sho.sk

b) Protimenšinové témy 

  • Vyťahovanie príkladov kriminality spáchanej Rómami, ktorými sa snažia podnecovať verejnú nenávisť k rómskemu etniku a vyvolávať dojem o homogenite rómskej menšiny. Aktivizujú sa aj šírením rôznych zavádzajúcich správ a hoaxov[2], samozrejme, bez základných poznatkov o problematike a príčinách sociálne vylúčených komunít. V tejto téme za celý čas neponúkli jediné riešenie, ktoré by bolo právne, technicky a ekonomicky realizovateľné. Dišputy sa v tejto téme točia okolo prvoplánovej represie, pracovných táborov a pod.
  • Odmietanie akejkoľvek migračnej politiky
  • Boj proti sexuálnym menšinám
  • V súčasnosti nezriedka produkujú materiály, ktoré sa snažia zapôsobiť na laického čitateľa dojmom odbornej štúdie obsahujúcej nové, doposiaľ zatajované poznatky o menšinách. Popisujú moslimov, Afroameričanov, Židov, LGBTI menšiny nie v duchu prvoplánovej rasovej /etnickej nenávisti či v duchu niekdajšieho hesla „White power“, ale skôr pod plášt
    ikom „nových vedeckých objavov o ich povahe a schopnostiach“.

c) Témy spojené s históriou 

Tieto témy pre extrémnu pravicu ostávajú naďalej trvalou súčasťou jej repertoáru. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti sa venujú obdobiu Slovenského štátu, relativizácii zločinnosti Slovenského štátu a glorifikácii jeho politických postáv, taktiež patetizujú národnobuditeľské obdobie a jeho postavy.

4. DEFINOVANIE NOVÝCH NEPRIATEĽOV

S určitou úľavou a nádejou možno skonštatovať, že väčšina obyvateľstva je už ako-tak oboznámená s holokaustom a osudom Židov v európskom regióne počas druhej svetovej vojny. Samozrejme, aj dnes existuje určité spektrum obyvateľstva, ktoré s obľubou spája súčasné ekonomické problémy, prítomné takmer vo všetkých ekonomikách západného sveta, so „sprisahaním židov“ a s „ovládaním trhov židovskou svetovládou“. Napriek tomu je však bežný volič relatívne citlivý na rétoriku, v ktorej by mu politický kandidát tvrdil, že za jeho biedu môže „židovská loby“.

Antisemitizmus v réžii súčasnej, politicky aktívnej krajnej pravice je skôr podprahový, skrýva sa za kritiku Izraela, boj proti sionizmu a tiež za slobodu vedeckého bádania, ktoré v ich podaní smeruje k relativizovaniu holokaustu.

Oveľa vďačnejším nepriateľom, voči ktorému slovenskí pravicoví extrémisti dlhodobo prejavujú svoju nenávisť, sú Rómovia. V tejto téme najčastejšie prichádzajú so živením nijako neverifikovaných či vyslovene klamlivých mýtov a téz. (Ako tieto mýty rozoznať a ako na ne reagovať, si možno naštudovať v sekcii Rómovia na web stránke www.argumentuj.sk)

Najmä po roku 2015, po migračnej kríze, rozšírili katalóg nepriateľov národa aj o migrantov a moslimov. Podobne ako v prípade Rómov, aj tu vyvolávajú falošné hrozby o danej skupine, alarmujúc pred ich plánovanou „inváziou“ na Slovensko a selektívnym informovaním o kriminalite spáchanej moslimami v zahraničí.

Medzi terče ich nenávisti patria dlhodobo aj LGBTI ľudia.

V súčasnosti sa veľmi intenzívne zameriavajú aj na kreovanie nepriateľov v subjektoch mimovládneho sektora, obviňujúc ich z rôznych „finančných konšpirácií“ v snahe diskreditovať aktivistické hnutia a v nich pôsobiace osoby. K nepriateľským skupinám patria novinári, občas policajti a tzv. „štandardní politici“.

5. INÉ FORMY AKTIVÍT

Aktivity slovenskej krajne pravicovej scény sa líšia v závislosti od prúdov, ktoré ju vnútorne diferencujú – inak sa aktivizujú subjekty, ktoré zatiaľ nedeklarujú politické ambície (Vzdor Kysuce), a inak tie, ktoré sú v štádiu budovania politického kapitálu.

V tomto smere treba dodať, že od roku 2005 prišlo k postupnej fúzie, kedy strana ĽSNS pohltila dovtedajšie nacionalistické frakcie.  Posledné dva – tri roky však znova rezonujú odstredivé sily, kedy sa od ĽSNS dištancuje jedna z najstarších extrémistických mimovládok „Slovenská Pospolitosť“. Rovnako tak sa niektoré kľúčové postoje z kandidátky ĽSNS  pokúšajú o vlastné projekty. Možno však očakávať, že ak príde na voľby do národného parlamentu, bude to znova kandidátna listina ĽSNS, ktorá ich spojí.

V súčasnosti možno zhodnotiť, že extrémistická scéna už neosciluje primárne okolo koncertných pódií, ale skôr verejných tribún. Namiesto hudobných textov formulujú politické programy a namiesto prvoplánových sídliskových bitiek sa snažia presadiť svoju agendu prostredníctvom internetu.

Aktivity teda majú charakter realizácie politických práv, ku ktorým patrí najmä:

  1. Sloboda šírenia informácií = toto právo realizujú najmä prostredníctvom rôznych webových portálov a blogov. Tie sa na prvý pohľad tvária ako alternatívne zdroje informácií, ako intelektuálne a seriózne štúdie. Po prečítaní viacerých z nich však nemožno prehliadnuť spoločný ústredný motív a kontext : „štúdie“ odhaľujú židovské sprisahanie, genetickú predurčenosť Rómov ku kriminalite, teórie o populačnom prevalcovaní Európy moslimami a pod.
  2. Sloboda združovania = znamená právo občanov združovať sa na ochranu svojich záujmov v rôznych občianskych združeniach, think-thankoch či politických stranách. Príkladmi týchto aktivít je vznik viacerých nacionalistických združení (Slovenská pospolitosť, Slovenské hnutie obrody, Nové Slobodné Slovensko), ako aj extrémistických politických strán (SP – NS a jej nástupca Naše Slovensko).
  3. Sloboda zhromažďovania = organizujú verejné protesty, demonštrácie, pochody, verejné spomienkové akcie, verejné kultúrne či športové podujatia a pod.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

6. ZMENA CIEĽOVEJ SKUPINY, U KTOREJ HĽADAJÚ PODPORU

Kým v období zenitu neonacistických skinhedov bol okruh ich sympatizantov zložený najmä zo stredoškolskej mládeže, súčasní aktéri krajne pravicovej politiky hľadajú podporu viac u dospelého voliča. Orientujú sa najmä na tie skupiny obyvateľstva, ktoré žijú v ekonomicky stagnujúcich regiónoch. V týchto lokalitách – aj vzhľadom na väčšiu koncentráciu Rómov – dokážu poľahky presvedčiť obyvateľstvo, že sú to práve Rómovia, kto obyvateľom týchto oblastí „kradne chlieb z ruky“.

Samozrejme, nerezignujú ani na mladých voličov. Naopak – ĽSNS je strana s najmladším vekovým priemerom poslancov v Národnej rade SR, čo len ilustruje ich otvorenosť a prístupnosť mladej generácii.

Pre mladých sa dnes stávajú symbolom „martýrstva“ a „oprávnenej rebélie“, vidiac v nich hrdinov odvážne idúcich proti systému, ktorí ako jediní nemajú strach „pomenovať veci nahlas“.

 

[1] https://dennikn.sk/788123/kotlebov-program-nekompetentny-lzivy-nezmysel-a-populisticke-taraniny-ktore-sa-nedaju-splnit/

[2] Klamlivá správa pôsobiaca ako skutočný príbeh, ktorá sa šíri internetom. Známe sú hoaxy, v ktorých sa porovnáva plat zdravotnej sestričky s rómskou rodinou žijúcou z dávok, alebo o tom, že Rómovia sú oslobodení od poplatkov v lekárni a pod.

Prechod od éry neonacizmu k pravicovému extrémizmu

POSTUPNÝ PRECHOD OD ÉRY NEONACIZMU K ÉRE PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Postupný prechod neonacistickej scény k špecifikám pravicového extrémizmu (v jeho politologickom význame) sa na Slovensku udial pod vplyvom viacerých faktorov, eventuálne ich vzájomnou synergiou: prvé údery neonacistickej scéne dala policajná razia v roku 2001 v Papradne, v dôsledku ktorej značná časť vtedy aktívnej scény ustúpila do ilegality a anonymity postupne sa zbavujúc explicitnej rasovej rétoriky.

Nemalú úlohu zohral aj vplyv mimovládneho sektoru, ktorý v tomto období vykonal stovky školení pre mládež, viaceré osvetové kampane, verejné akcie zamerané na podporu občianskeho antirasistického frontu. Tým pomohol vytvárať opozíciu v radoch mládeže, ktorá sa od týchto hnutí nielenže dištancovala, ale dokázala ich stúpencov vylučovať z kolektívu „akceptovania hodných rovesníkov“.

Zásadný vplyv na postupné transformovanie extrémistickej / neonacistickej scény mali najmä udalosti roku 2005 – najmä vražda Daniela Tupého, ktorá výrazne zmenila verejnú mienku.

Rok na to bola rozpustená strana Slovenská pospolitosť – národná strana, čo bol taktiež zásadný úder pre hnutie.

V roku 2009 sa oficiálne dostal do trestnoprávnej legislatívy koncept extrémizmu[1] a tento pojem sa stal až do súčasnosti zastrešujúcim termínom pre nastupujúcu fázu vo vývoji scény.

UDALOSTI ROKU 2005 A JEHO NÁSLEDKY

Rok 2005 možno v určitom zmysle považovať za medzník vo vývoji extrémistickej scény na Slovensku. Súvisí predovšetkým s dvoma udalosťami, ktoré zmenili verejné vnímanie vtedajších extrémistov a v dôsledku ktorých nastala istá paralýza ich vtedajšieho účinkovania.

  • Vražda Daniela Tupého a jej vplyv na verejnú mienku

Jednou z týchto udalostí bola vražda študenta Daniela Tupého, ku ktorej došlo 4. novembra 2005 na Tyršovom nábreží v Bratislave.[2] Napriek tomu, že polícii sa dodnes nepodarilo objasniť všetky okolnosti prípadu, ktoré by viedli k identifikácii a usvedčeniu konkrétnych páchateľov, viaceré indície naznačovali, že páchatelia pochádzajú z radov pravicových extrémistov. V každom prípade možno vysloviť, že práve tento incident najvýraznejšie zlomil verejnú mienku. Dovtedy verejnosť aktivity neonacistickej scény istým spôsobom bagatelizovala, alebo vnímala skôr len ako školácku zábavku nepodarených výrastkov. Bez obrúska na ústach možno vysloviť aj to, že dovtedy známe vraždy a fyzické útoky v réžii týchto skupín smerovali prevažne proti Rómom, čo verejnosť až tak masovo nepohoršovalo. V tomto prípade sa však stal obeťou ideologicky motivovanej agresie príslušník majority, čo pochopiteľne vyvolávalo o to razantnejší odpor verejnosti. A možno aj konečné uvedomenie si, že krajne pravicový „žáner“ sa nakoniec vo svojej praxi dokáže otočiť proti komukoľvek.

  • Rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (2006)

Občianske združenie Ľudia proti rasizmu adresovalo v roku 2005 podnet generálnemu prokurátorovi na rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (SP-NS), ktorý si ho osvojil a inicioval konanie na Najvyššom súde. Najvyšší súd návrhu generálneho prokurátora vyhovel a stranu rozpustil.[3] Slovenská pospolitosť – národná strana (SP-NS) je tak historicky prvá a zatiaľ jediná politická strana v ére samostatného Slovenska, ktorá bola rozpustená.

Súd tak urobil s odôvodnením, že strana svojím volebným programom porušuje Ústavu SR, najmä jej ustanovenia o politických právach, o práve voliť a byť volený do zastupiteľských orgánov, o rovnom a všeobecnom hlasovacom práve a pod. Konkrétne šlo o tú časť programu, v ktorej SP-NS sľubovala zaviesť zmeny v spôsobe, akými sa možno podieľať na správe verejných vecí: navrhovala, aby bola voličská základňa všetkých občanov rozdelená na niekoľkých profesijných stavov (pričom hlas každého stavu by mal rôznu váhu) a na stav zastupujúci menšiny. V ňom by mal príslušník danej menšiny len taký rozhodovací vplyv, aký umožňuje krajina jeho pôvodu slovenskej menšine žijúcej na jej území. Samozrejme, z logiky veci by takýto model vylúčil zo základného ľudského práva – akým je právo účasti na slobodných a rovných voľbách – také menšiny, ktoré nemajú svoju domovskú krajinu (napr. Rómovia, Rusíni). Navyše, spôsob navrhovaný Slovenskou pospolitosťou by zavádzal neprípustné „národnostné podmieňovanie“ takého práva, ktoré je v duchu medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov uznané ako právo, ktoré prináleží všetkým občanom za rovnakých podmienok – t. j. bez ohľadu na ich sociálny, etnický či národnostný pôvod alebo profesijné zameranie.

Celkovo model, aký ponúkala SP-NS vo svojom programe, kopíroval stavovské usporiadanie spoločnosti na čele s vodcom, nerovným prístupom k politickým právam a kategorizáciu občanov s rôznym dosahom na politické práva, čo sú východiskové a typické znaky pre fašistický štátny režim.[4]

SP-NS vznikla začiatkom roku 2005 a „preslávila sa“ svojimi fakľovými pochodmi v niektorých mestách Slovenska. Boli posudzované jej rovnošaty, ktoré nápadne pripomínali uniformy Hlinkovej gardy. To, čo sa už nepripomína, je skutočnosť, že personálne bola tvorená ľuďmi, ktorí v súčasnosti fungujú vo forme politickej strany Ľudová strana Naše Slovensko. Tieto osobné prepojenia si možno všimnúť napríklad v osobe Mariána Kotlebu či Ivana Sýkoru (obaja boli svojho času vodcami strany SP-NS a obaja dnes vystupujú na kandidátke Naše Slovensko), Ivana Kopúneka (bývalý pobočník vodcu SP-NS, neskôr kandidát strany Naše Slovensko vo voľbách v roku 2010) a pod. Aj kvôli týmto personálnym prepojeniam je dôležité si uvedomiť, že etablujúca sa strana Naše Slovensko má v skutočnosti svoj personálny základ v strane, ktorá bola rozpustená pre svoj program kopírujúci fašizmus.

                                                      Zdroj: pospolitost.org

Slovenská pospolitosť ako politická strana síce formálne zanikla, no zachovala sa Slovenská pospolitosť vo forme občianskeho združenia. Na troskách rozpustenej strany sa postupne sformovala nová politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Nadväzuje na zaniknutú Pospolitosť najmä personálne, keďže sa do novej strany presunula časť jadra SP-NS.

Obe uvedené udalosti (samozrejme, v synergii s ostatným dianím) sa podpísali pod to, že extrémistická scéna sa na čas utlmila. Po vražde Daniela Tupého sa pre mládež stala subkultúra skinhedov takmer úplne neatraktívnou, čomu v tom čase pomohli viaceré kampane zo strany mimovládnych organizácií, najmä OZ Ľudia proti rasizmu. Odpor verejnosti sa prejavoval vo forme masívnej podpory antirasistických kampaní a happeningov, katalyzovala sa umelecká obec, verejné autority a širší občiansky front. Taktiež pre orgány štátu sa stala vražda Daniela Tupého na čas dostatočne dôvodným mementom, ktorý dodal problematike extrémizmu vážnosť. Spolu s oficiálnym delegitimizovaním Slovenskej pospolitosti – národnej strany sa výrazne znížil jej reálny potenciál oslovovať širokú verejnosť.

Tieto zmeny následne podmienili aj zmeny v samotnej extrémistickej scéne (pozri viac v článkoch o extrémizme po roku 2005).

 

[1] Zákon č. 257/2009, ktorým sa novelizoval zákon č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon).

[2] Pozri napr.  http://tvnoviny.sk/spravy/domace/chronologia-kauza-vrazdy-daniela-tupeho.html

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 79/2005-54

[4] http://www.pospolitost.org/SP/programspns.pdf

Obdobie 1989 – 2005: príchod v kanadách

IMIDŽ SKINHEADOV

Autorka: Irena Bihariová

Na Slovensku sa dodnes zaužívala asociácia „extrémistu“ s podobou holohlavého mladíka ukrývajúceho pod leteckou vetrovkou (tzv. bomberou) bejzbalovú palicu. Nad ťažkými vojenskými čižmami má zakasané maskáčové nohavice alebo úzke rifle. Rameno mu zdobí tetovanie hákového kríža alebo švabachom písané nacistické heslo Meine Ehre heisst Treue[1] (prípadne iný variant odkazu na tretiu ríšu). V skupinke sebe podobných skáče pod koncertným pódiom so zdvihnutou pravicou, odkiaľ alkoholom podgurážený, krytý skupinovou identitou, vyráža do ulíc zmlátiť hocikoho, kto sa protiví jeho predstave „roduverných“. Táto asociácia sa u nás vžila s pojmom „skinhedi“, resp. hnutie skinhed.

 

V skutočnosti hnutie skinhed vzniklo v 60. rokoch vo Veľkej Británii, pričom jeho členovia a sympatizanti mali s teóriou nacizmu či rasizmu len pramálo spoločné. Šlo o komunitu prevažne mladých mužov bez jasného politického či ideologického vyhranenia. Členovia pôvodnej subkultúry skinhed sa definovali špecifickým oblečením a imidžom, ktoré zodpovedalo ich pracovnému – zväčša robotníckemu – statusu. (Ťažké topánky, vyholené hlavy, vyhrnuté rifle.) Boli to v podstate muži jednoduchého myslenia, bez ambície formulovať zložité ideologické tézy. Po práci sa vracali do svojich obľúbených krčiem a príležitostné spory si vybavovali päsťami. Násilia sa teda neštítili, ale chýbal v ňom politický motív či motív národnostnej a rasovej nenávisti.

V 80. rokoch sa v rámci britského hnutia skinhed sformovala vetva inklinujúca k ideológii nacizmu, čiastočne aj pod vplyvom domácich nacionálnych a krajne pravicových strán typu „British Movement“ a „National Front“. [2] Práve táto vetva sa dostala ďalej do Nemecka a odtiaľ cez Česko aj na Slovensko.

Dnes sa v kontexte pravicového extrémizmu pojem skinhed považuje za prekonaný a neadekvátny; okrem iného aj preto, že v reakcii na „white power skinheads“[3] sa začali formovať oponentské frakcie, ktoré odmietali, aby sa označovanie „skinheads“ zneucťovalo ako synonymum pre neonacizmus. Jednou zo známych odnoží vyhraňujúcich sa proti neonacistickým „zlodejom hnutia“ sú tzv. SHARP Skinheads („Skinheads agains racial prejudice“)[4].

 

[1] Moja česť je moja vernosť.

[2] Bulletin o podobách (nejen) českého pravicového extrémizmu. 3/2008, dostupné na: http://www.chceteho.cz/content/wp-content/neonacek_c3.pdf

[3] Skinhed bielej sily

[4] Skinhed proti rasovým predsudkom

Definičné znaky pravicového extrémizmu

DEFINIČNÉ ZNAKY PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Nejestvuje veľa domácich zdrojov, ktoré by poskytli jednoznačný návod na uchopenie pojmu „pravicový extrémizmus“. Možno však zovšeobecniť niektoré kľúčové znaky, od ktorých sa väčšina dostupných vymedzení odvíja. Nasledovné štyri kľúčové znaky nám môžu lepšie pochopiť, čím je tento fenomén špecifický.

  1. ZNAK: PROTIDEMOKRATICKÝ POSTOJ

V politologickom význame sa pojem pravicový extrémizmus najčastejšie spája s „protisystémovými postojmi, s krajne vyhrotenou, demokratickému systému nepriateľskou ideológiou“[1]. Milo uvádza, že snaha o odstránenie demokratického zriadenia je jedným imanentných znakov pravicového extrémizmu. Ak však vezmeme na zreteľ konkrétne aktivity extrémistických subjektov, možno dospieť k záveru, že odstránenie demokracie nemusí byť vždy ich primárnym cieľom – takže definovať podstatu pravicového extrémizmu by nebolo možné len prostredníctvom tohto cieľa.

V skutočnosti sa totiž môže likvidácia prvkov demokracie diať skôr ako vedľajší efekt pri realizácii ich iných cieľov a ambícií. Napríklad primárnym cieľom extrémistickej skupiny môže byť prevzatie moci v štáte s plánom okresať základné práva a slobody Rómov. Primárna ambícia teda nie je systémovo prekonfigurovať štátne zriadenie a režim vládnutia, ale tým, že zasahujú do univerzálneho systému ľudských práv, zároveň sekundárne rušia aj jeden zo znakov demokratického zriadenia. Zmena štátneho zriadenia nebola ich artikulovaným ani zamýšľaným konečným cieľom, no nastala ako sekundárny následok pri realizácii iného cieľa.

Pri tomto definičnom bode treba tiež zdôrazniť, že v demokratickej forme vlády, ktorá vychádza z princípov názorového a ideologického pluralizmu, by bolo v rozpore s jej samotnou teoretickou podstatou, keby sa fenomén extrémizmu okliešťoval len na postoje, ktoré odmietajú demokraciu. Práve preto musia toto vymedzenie kumulatívne dopĺňať ďalšie znaky.

  1. ZNAK: SILNÉ (INTENZÍVNE) NARUŠENIE ĽUDSKOPRÁVNYCH ŠTANDARDOV ALEBO SNAHA O TAKÉTO NARUŠENIE

Preto sa k vymedzeniu pravicového extrémizmu pripája ďalší definičný znak, a to ohrozenie alebo porušovanie ľudskoprávnych noriem a garancií. Aj tu je však na mieste dodať, že toto ohrozenie či porušenie by malo dosahovať určitý stupeň intenzity, aby bol extrémizmus odlíšiteľný od „bežnej“ protiprávnej činnosti, ktorou sa rušia základné práva a slobody.[2]

        3. ZNAK: VÝRAZNE ANIMÓZNY, NENÁVISTNÝ POSTOJ K RÔZNYM SKUPINÁM OBYVATEĽSTVA definovaným rasou, etnicitou, národnosťou, náboženstvom, sexuálnou orientáciou či politickým presvedčením (rasizmus, antisemitizmus, anticiganizmus, islamofóbia, homofóbia a pod.)

V neposlednom rade, aby sme pravicový extrémizmus mohli pevnejšie oddeliť od iných druhov protiprávneho správania zamierených na demokratický systém a ľudské práva (napr. od terorizmu), je potrebné zahrnúť do jeho vymedzenia ešte niektoré ďalšie typické špecifiká:

a) Rasizmus

Rasizmus možno vymedziť ako ideológiu, ktorá na základe biologických odlišností a vonkajších znakov jedincov (farba pleti, stavba tela, typ vlasov) diferencuje ľudstvo na skupiny, pričom považuje jednu skupinu osôb za nadradenú nad inú. Tvorcom novovekej teórie rasizmu je gróf Artur de Gobineau. V roku 1853 vydal knihu Esej o nerovnosti ľudských rás, z ktorej vychádzal aj Hitler pri písaní knihy Mein Kampf.

Vymedzenie rasizmu ako teórie o nerovnosti rás je len veľmi zjednodušeným vysvetlením, ktoré – najmä študentom a mládeži – neposkytuje presnú predstavu o jeho podstate.[3] Preto je dôležité priblížiť aj tieto obsahové súčasti rasizmu:

  • Biologická nerovnosť

Podporovatelia teórie rasizmu predpokladajú, že nadradenosť niektorých skupín (definovaných homogénnymi biologickými a genetickými znakmi) je daná už ich samotným výnimočným genofondom. Narodili sa s určitými biologickými kvalitami, ktoré im – v porovnaní s biologickými znakmi iných skupín – zabezpečujú lepšiu životaschopnosť. Túto vieru sa snažia postaviť na „dôkazoch“ z prírodných vied, ktoré majú preukázať, že skupina s danými znakmi je už v samotnej svojej biologickej podstate špeciálna. Tieto znaky považujú za nemenné a dedičné, preto aj postavenie jedincov, ktorých „skupinkujú“ podľa týchto atribútov, považujú za nezmeniteľné.

  • Nerovnosť v osobnej kvalite

Od biologickej nerovnosti odvíjajú jej „prirodzený dôsledok“, v ktorom sa má táto nerovnosť prejaviť: príslušníci biologicky menej kvalitných skupín nemôžu dosiahnuť osobné (intelektuálne, morálne, vôľové…) kvality v takom rozsahu ako príslušníci „špeciálnej biologickej triedy“. Biologické špecifiká predurčujú ich vzťah k práci, vzdelaniu, kognitívnym funkciám, mentálnej vytrvalosti, vôľovým predpokladom a pod. Determinovanie schopností a kvalít jedinca jeho biologickými či antropologickými znakmi v sebe prirodzene zahŕňa ešte jeden aspekt, a to vytváranie paušálnej skupinovej identity. Tá prináleží každému jednotlivcovi už len z toho titulu, že sa do danej skupiny narodil.

Rasizmus teda vyčlenil kategóriu osôb podľa vonkajších (nemenných a dedičných) biologických či antropologických znakov a následne tejto kategórii priradil nezvratné osobné a intelektuálne predpoklady. Zároveň poprel, že by jednotlivec dokázal prekročiť mantinely dané jeho príslušnosťou k skupine.

  • Právna nerovnosť

Logickou súčasťou tohto konceptu sa potom stáva aj rozdelenie spoločnosti na skupiny s rôznym rozsahom práv a povinností. Biologická nerovnosť a z nej vyplývajúca determinácia osobných kvalít jedincov sa premieta aj do praktického života spoločnosti: tým, ktorí nepatria do špeciálnej kasty, sa uberajú základné práva a slobody na všetkých úrovniach – strácajú politické práva (voliť, uchádzať sa o funkcie, vytvárať spolky či právo angažovať sa, právo pohybu a pobytu je okliešťované v podobe pracovných táborov a pod.), občianske práva (je možné im beztrestne vziať majetok, narušiť súkromie, bez procesu ich odsúdiť) až po popretie ich ľudskej podstaty (zásah do reprodukčných práv, fyzická likvidácia, mučenie, genocída…).

Zdroj: archív Ľudia proti rasizmu

b) Antisemitizmus, anticiganizmus

Pravicovo extrémistická politika vždy nachádza kolektívnych nepriateľov, ktorým pripisuje dedičné a nemeniteľné vlastnosti a kolektivizuje správanie členov týchto skupín. Kým v 90. rokoch sa slovenská extrémistická scéna primárne zameriavala na židov (pozri text Vývoj v rokoch 1989 – 2005), v súčasnosti nachádza úhlavného nepriateľa najmä v Rómoch a migrantom, resp. moslimoch.

Antisemitizmus aj anticiganizmus sú v mnohých svojich aspektoch veľmi podobné – v oboch prípadoch ide o súbor nenávistných postojov s rôznou formou a intenzitou prejavov, ktoré smerujú proti židovskej, resp. rómskej komunite. Jednou z takýchto zaujímavých paralel je napríklad to, že krajná pravica v 30. rokoch 20. storočia, rovnako ako dnes, len šikovne ťaží z verejných postojov k danej menšine, resp. dokáže tieto postoje účinne katalyzovať a prostredníctvom nich získavať verejnú podporu. Inou zaujímavou paralelou je môže byť to, že tieto rizikové postoje sú v istej spoločenskej dobe bagatelizované a legitimizované latentnou či otvorenou podporou zo strany verejnosti, štandardných politických prúdov, médií, verejných autorít či priamo činnosťou štátnej moci. To znemožňuje, aby extrémna pravica mohla byť za takéto svoje postoje postavená na okraj spoločnosti – totiž tým, že spoločnosť stráca vnímavosť na jej zjavné protimenšinové postoje a negeneruje účinnú opozíciu, vytvára podhubie, v ktorom sa extrémisti vďaka týmto postojov postupne etablujú ako regulérny politický subjekt.
To, ako hlasno sa k doktrínam rasizmu, antisemitizmu či anticiganizmu extrémisti priznávajú, sa postupne mení a vyvíja. V modernej rétorike extrémistických skupín – najmä ak majú politické ambície – momentálne ustupuje explicitná obhajoba teórií o rasovej nerovnosti. V rebríčku ich nepriateľov sa nachádzajú skupiny, ktoré definujú viac cez sociálne než rasové či antropologické vlastnosti (paraziti, kriminálnici, povaľači, narkomani). Samozrejme, aj napriek aktuálnej snahe najmä politicky aktívnej extrémnej pravice pôsobiť „nerasisticky“ existuje v slovenskom prostredí ešte vždy prítomná aj tá časť extrémistov, ktorá svoju vieru v nadradenosť bielej rasy neskrýva pod žiadne právne priechodné vyjadrenia a sociálne nálepky.

Zdroj: fanpage ĽSNS

 

4. ZNAK: REPRESÍVNY SILNÝ ŠTÁT

Ďalším typickým znakom krajne pravicovej ideológie – najmä v súvislosti s metódami, akými sa jej prívrženci snažia o presadenie svojej vízie do praktického života a politiky – je akcentovanie sily štátu, represia a celkové posilňovanie násilných metód pri implementácii a realizácii jej ideového programu.

Legitimitu štátu odvodzujú od národa, ktorý jediný má štátotvorné oprávnenie. To znamená, že za jeho plnohodnotných členov sa považujú len tí, ktorých spája rovnaký národnostný a etnický pôvod. Národná príslušnosť prevažuje nad princípom občianstva (princíp občianstva, naopak, považuje všetkých občanov za rovnocenných, a to bez ohľadu na ich etnický či národnostný pôvod). Ostatné osoby žijúce na danom území, ktoré nezapadajú do „národného profilu“, sú vnímané ako osoby, ktoré by sa mali asimilovať, prípadne majú byť svojím postavením väčšinovej komunite podriadené. Zhubnosť tohto prístupu spočíva v tom, že kategorizuje skupiny osôb v ich právnom postavení, hoci majú to isté štátne občianstvo, pričom vytvára dominanciu jednej skupiny nad inou. Dominantnej skupine prisudzuje výsostné právo rozhodovať o postavení etnických či národnostných menšín, akoby práve z titulu veľkorysosti dominantnej (majoritnej) skupiny existovali základné práva a slobody ostatných občanov.

 

ZHRNUTIE

Na základe uvedených znakov možno sformulovať vymedzenie pravicového extrémizmu ako konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje, prípadne narúša.

 

[1] Milo, D.: Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike, Bratislava. 2005. str. 13

[2] Posúdenie miery intenzity zásahu by sa mohlo odvíjať od rozsahu a závažnosti škôd, ktoré takýto zásah spôsobuje alebo je spôsobilý privodiť.

[3] V komunikácii so študentmi sa často stretáme s argumentáciou, že nenávisť voči Rómom nemá nič spoločné s rasizmom, pretože Rómovia patria do tej istej rasovej skupiny ako etnickí Slováci. Vtedy treba študentom vysvetliť, že:

  • Rasistické postoje je možné smerovať aj proti osobám z tej istej rasovej skupiny. Potvrdzuje to aj samotný Trestný zákon, ktorý chápe rasovo motivovanú kriminalitu ako trestný čin spáchaný s motívom rasovej, národnostnej či etnickej nenávisti bez ohľadu na to, akej rasy či etnicity sú páchateľ a obeť. (Čiže môžu mať aj rovnakú etnicitu.) Aby sme vôbec mohli nejaký trestný čin označiť za rasovo motivovaný, musí sa potvrdiť tento motív. Samotná národnosť obete a páchateľa nehrá nijakú rolu. Preto ani nejestvuje žiaden „biely rasizmus“, „čierny rasizmus“ a pod. Existuje vždy len jeden, bez ohľadu na to, kto ho spáchal a proti komu smeruje. Páchateľom môže byť tak osoba z rasovej skupiny „belochov“, ako aj osoba z rasovej skupiny „černochov“.
  • Rasizmus je teória, ktorá podmieňuje správanie a vlastnosti človeka znakmi, ktoré si on sám nevyberá – k nim patrí nielen príslušnosť k rase, ale aj jeho sexuálna orientácia či etnický pôvod.

Pravicový extrémizmus v politologickom vymedzení

PLETKY S POJMOM: EXTRÉMIZMUS V POLITOLOGICKOM VYMEDZENÍ

Autor: Irena Bihariová

 

Na označenie predmetnej problematiky sa na Slovensku zaužívali pojmy pravicový extrémizmus, krajná pravica, ultrapravica, prípadne neonacizmus. Pre vymenované fenomény platí, že označujú ideológie namierené proti demokratickému zriadeniu a vo svojich praktických podobách majú potenciál narušiť systém základných ľudských práv.
Medzi jednotlivými pojmami – najmä pokiaľ ide o neonacizmus – však existujú určité významové odchýlky a špecifiká, preto nie je úplne na mieste klásť medzi ne „rovná sa“.

NEONACIZMUS
Už samotný pojem naznačuje, že ide o ideológiu nadväzujúcu na nacizmus. Vo vývoji protidemokratických ideológií na Slovensku je vhodný pre označenie rokov 1989 – 2005. Mnohé subjekty v danom časovom období totiž vykazovali znaky prináležiace tomuto pojmu: vtedy existujúce hnutia sa priamo a explicitne hlásili k nacistickému odkazu, preberali symboliku nacistického Nemecka, otvorene oslavovali politiku tretej ríše a neskrývane propagovali doktríny o rasovej nerovnosti a antisemitizmus.
Pre obdobie po roku 2005, keď sa aktivity extrémistických skupín viac približovali k realizácii politických práv a slobôd, sa zdá viac priliehavý politologický pojem „krajná pravica“, resp. „pravicový extrémizmus“.

EXTRÉMIZMUS
Hoci sa u nás v posledných rokoch ujal práve výraz extrémizmus, jeho definičné vymedzenie je azda najťažkopádnejšie. V politológii sa napriek tomu ustálila zhoda v tom, že extrémizmus – ako súbor určitých politických prístupov a predstáv o správe vecí verejných a štátoprávnom zriadení – patrí na najkrajnejšie póly ľavicového a pravicového politického spektra. (Na základe toho sa preto delí na „ľavicový“ a „pravicový“ extrémizmus.) Smerom bližšie k stredu sa na ľavej a pravej strane umiestňuje radikalizmus, ktorý spolu s politicky štandardnou pravicou, ľavicou a stredom tvoria právne konformnú časť politických prístupov. Naopak, extrémizmus z neho už vybočuje, čo znamená, že realizácia takejto politiky už prekračuje platné právne (ústavné) rámce.

Všeobecne akceptovanou politologickou definíciou je taká, ktorá pokrýva 4 kľúčové znaky pravicového extrémizmu (Sú bližšie vysvetlené v článku “Definičné znaky extrémizmu”)

Ide o prejavy alebo konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje či narúša.

 

PRAVICOVÝ EXTRÉMIZMUS A JEHO MIESTO V POLITICKOM SPEKTRE

Extrémna pravica nie je extrémom pravice.

Spomenuli sme, že krajná (extrémna) pravica sa v politickom spektre nachádza na jeho najkrajnejších póloch, kde už takýto politický prístup prekračuje základné právne rámce.

Toto umiestnenie však môže implikovať viacero mylných dojmov – najmä ten, že krajná pravica je vlastne pravicovou politikou, ale v akejsi jej krajnej, vyhrotenej, extrémnej verzii. V skutočnosti však ideologická podstata extrémnej pravice obsahuje znaky, ktoré sú s politickým a ekonomickým chápaním pravice nielenže nekompatibilné, ale v mnohých aspektoch doslova v rozpore.

  1. Prvky národného socializmu, ktoré sú implementované v politických programoch krajnej pravice, sú v príkrom rozpore s ekonomickým prístupom štandardnej pravice.
  2. Rasistická doktrína, ktorá je jednou zo základných súčastí ideologickej výbavy krajnej pravice, nie je súčasťou ideového portfólia pravice ako takej. To znamená, že sa pravica smerom k svojmu kraju nestupňuje do rasovo vyhrotenej verzie („čím viac vpravo, tým viac rasizmus“).
  3. Vzťah k štátu – pravicové strany apelujú na negatívnu slobodu, minimalizáciu štátnych zásahov a regulácií. Na okraji takto ukotvenej politickej pravice by potom skôr boli anarchokapitalisti, ktorí štát vylučujú úplne. Naopak, extrémna pravica úlohu štátu posilňuje až do úrovne totalitarizmu. Štát kreovaný na národnom princípe má prednosť pred individuálnymi požiadavkami jedincov („nič nie je dôležitejšie než národ“). Je výlučným strojcom spoločenských normatívov a oficiálnou štátnou propagandou vytvára jediné povolené hodnoty.
  4. Štandardná politická pravica môže byť liberálna aj konzervatívna. S liberálnou pravicou sa extrémna pravica pretne asi v máločom. Môže sa však čiastočne prelínať práve s konzervatívnou vetvou pravičiarov, a to najmä pri akcentovaní významu národa, rodiny, národnobuditeľských postáv a národných tradícií. Oba druhy politických prístupov tiež precizujú prienik náboženstva do oficiálnej štátnej politiky. (V prípade tretej ríše sa do oficiálnej politiky štátu vrátane armády a propagandy transponovali prvky zo starogermánskeho pohanského náboženstva a severskej mytológie, v slovenskom modeli to bolo kresťanstvo ). Najmä v slovenskej podobe mala extrémna pravica k pravicovým konzervativistom vždy relatívne blízko. (Niekedy sa ich prelínanie označuje ako „klérofašizmus“.)
  5. Postavenie jednotlivca – v pravici sa kladie dôraz na význam individuality, slobody jednotlivcov. V pravicovo extrémistickej politike sa zdôrazňuje viac význam štátu, národa (kolektívnej entity), pričom sa ráta s tým, že jednotlivec tieto hodnoty ak už nie priamo ctí, tak aspoň neruší preferenciou odchylných. Jeho preferencie sú teda viac-menej v subordinácii k cieľom a zásadám štátu.

Extrémna pravica nie ani  je extrémom ľavice.

  1. Napriek tomu, že pravicový extrémizmus osciluje okolo niektorých hodnôt, ktorých ochrana je súčasťou štandardného ľavicového spektra (úloha štátu, idea solidarity s ekonomicky slabšími vrstvami a pod.), nemožno z toho vyvodiť záver, že je v skutočnosti „sestrou“ ľavice. Dotýkajú sa len v niektorých pohľadoch na úlohu štátu v ekonomike, ani tu však nemožno jednoznačne zakresliť ich spoločný priesečník. Štandardná ľavica síce podporuje úlohu štátu v ekonomike a v tomto aspekte sa tiež prikláňa k silnému štátu, na druhej strane extrémna pravica vo svojom ekonomickom prístupe dokáže akceptovať periferizáciu či dokonca bezprávne postavenie slabších jedincov (zdravotne postihnutých, bezdomovcov, drogovo závislých a pod.)
  2. Moderná ľavica je v európskom kontexte liberálna, to znamená, že v občianskej a politickej rovine plne zdôrazňuje autonómiu jedincov, priznáva váhu každej kultúre a jej normám, podporuje participáciu menšín na správe vecí verejných a preferuje multikultúrnu spoločnosť.
  3. Napokon, história dokazuje, že extrémisti si za svojho nepriateľa zvyknutú definovať práve ľavicu a jej stúpencov.

Aj štandardná ľavica či štandardná pravica môžu obhajovať rasové a protimenšinové postoje.

V neposlednom rade niektoré ideologické komponenty extrémistickej politiky – napr. antisemitizmus, anticiganizmus, posilňovanie represívnej funkcie štátu – sa môžu uplatňovať aj v praktickej politike „štandardne pravicových“ či  „štandardne ľavicových“ subjektov. V súčasnosti sa dokonca tento typ protimenšinového populizmu v agende bežných strán hlavného prúdu naopak skôr štandardizuje, než by tieto strany z dôvodu protimenšinových postojov vytláčal ku krajom politickej konformity.

 

Obdobie 1989 – 2005: Ideológia a znaky

IDEOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ A ZNAKY EXTRÉMIZMU DO ROKU 2005

 

Autorka: Irena Bihariová

SKUPINOVÁ IDENTITA A NÁSILIE

Hnutia, ktoré pôsobili v 90. rokoch na Slovensku, mali skôr charakter mládežníckej subkultúry než charakter subjektov s jasnou politickou víziou a programom. V týchto prevažne lokálne organizovaných skupinách sa zgrupovali mladíci vo veku 14 až 25 rokov, pre ktorých sa viac ako ideologické presvedčenie stávalo životným princípom násilie, pocit súdržnosti k partii a vedomie, že sú súčasťou „niečoho veľkého“, niečoho, čo sa vzpiera obvyklým normám a má chuť zakázaného. Združovala ich najmä potreba zaradiť sa v skupine, z pozície ktorej sa zároveň budú môcť vyhraňovať voči „tým ostatným“.

Ideologické presvedčenie bolo len jedným z mnohých z faktorov (a často nie až takým kľúčovým), ktoré vytváralo puto medzi členmi skupín a ktoré umocňovalo ich spolupatričnosť. Skôr to bola snaha byť súčasťou partie, náchylnosť k agresivite a túžba dosiahnuť uznanie v skupine než jasné ideologické presvedčenie, čo vytváralo tmelivo v členskej základni jednotlivých skupín. Politologickému kontextu fašizmu a nacizmu v tomto období rozumela len hŕstka najskalnejších s dominantným postavením a vplyvom v skupine. Ostatní „radoví členovia“ utvrdzovali svoju príslušnosť k hnutiu zvyčajne demonštráciou hrubej sily, nie ideologicky ortodoxnými postojmi.

Zaujímavosťou je, že aj keď možno „sídliskoví vojaci“ až tak dopodrobna nerozumeli hĺbke ideí, ku ktorým sa hlásili, o to otvorenejším spôsobom im vyjadrovali svoju podporu. Bez potreby skrývať sa za nálepky patriotizmu či vlastenectva sa otvorene priznávali k inšpiráciám treťou ríšou: či už preberaním nacistickej symboliky, číselnými šiframi odkazujúcimi na nacistické heslá a štátnické postavy, oživovaním starogermánskej mytológie či rozvíjaním Hitlerových postojov k židom. Napriek tomu, že sa v rámci tejto scény vyprofilovali rôzne orientované subjekty (ktoré kládli dôraz na rozdielne ideologické zdroje), možno zovšeobecniť, že závan politiky NSDAP sa tiahol za väčšinou vtedy aktívnych hnutí. Z tohto dôvodu ich preto možno označovať za neonacistické hnutia.

S určitým zjednodušením a zovšeobecnením možno vyšpecifikovať dva základné tábory vtedajšej scény:

  • do jedného z ideových prúdov patrili hnutia, ktoré otvorene sympatizovali s politikou fašizmu a propagovali nemeckú verziu národného socializmu vrátane priamej oslavy tretej ríše a hlásania rasovej vojny. Boli typické hrubým násilím a fyzickými útokmi bez väčšej sofistikácie vnútorných cieľov a programu. Komunikovali heslami ako „White pride“[1], „White power“[2] či číselnými šiframi odkazujúcimi na Adolfa Hitlera a nacistické pozdravy.
  • Iné hnutia mimo tohto tvrdého prúdu viac tiahli k myšlienke panslavizmu a konzervatívnemu nacionalizmu podľa vzoru slovenského ľudáctva. Ich účinkovanie bolo menej radikálne a programovo viac sofistikované.

Samozrejme, tieto tábory sa vnútorne užšie špecifikovali a trieštili. Medzi niektorými hnutiami len ťažko hľadať jednoznačné deliace znaky, ktorými by bolo možné zaraďovať ich pôsobenie do konkrétnych frakcií.

Z niektorých skupín sa neskôr vykryštalizovali občianske združenia, niektoré ostali fungovať v ilegalite a iné postupne zanikli, prípadne sa ich členstvo transformovalo do iných prúdov v rámci aktuálnej nacionalistickej a krajne pravicovej scény.

PRIAMA PROPAGÁCIA RASOVEJ DOKTRÍNY

Jedným z najčastejšie prejavovaných ideologických postojov bolo hlásanie konceptu čistoty rasy a nerovnosti jednotlivých rasových, národnostných a etnických skupín. Podobne ako Hitler propagovali ideál silného bieleho jedinca, Árijca, ktorý je svojimi genetickými predpokladmi predurčený na zachovanie a rozvoj civilizácie a pokroku.

V súvislosti s touto doktrínou si osvojili víziu tzv. rasovej svätej vojny, ktorú šifrovane propagovali skratkou RAHOWA (Racial Holy War). V duchu tejto „vizionárskej predstavy“ sa mal udiať boj medzi všetkými národmi a rasami, z ktorého sa ako víťaz očakával národ „čistokrvných Árijcov“.

ANTISEMITIZMUS, ZOG A SPOCHYBŇOVANIE HOLOKAUSTU

Ďalším prvkom, ktorým vtedajšie neonacistické skupiny živili odkaz tretej ríše, bol postoj k židom. Takmer na žiadnej webovej stránke nemohla chýbať elektronická verzia Protokolu sionských mudrcov a záplava „hodnoverných dôkazov“ o spikleneckom spojení židov, pripravených na nastolenie tzv. „New World Order“[3]. Židia boli dlhodobo kľúčovým nepriateľom, ktorého si extrémna pravica umiestnila do stredu svojho pomyselného terča. Všeobecne sa v modernej reči neonacistov zaužívala skratka ZOG (Zionist occupation goverment)[4], pod ktorú sa zmestili všetky varianty protižidovského konšpirátorstva a paranoidných vízií.

PREBERANIE MYTOLÓGIE PODĽA VZORU NACISTICKÉHO NEMECKA

V nacistickom Nemecku bolo súčasťou ideologickej doktríny a štátnej propagandy prepájanie rasovej teórie so severskou mytológiou.[5] Prepojenie predstáv o Árijcoch a severských bohoch zdôrazňoval najmä Heinrich Himmler (veliteľ zložiek SS, veliteľ Gestapa a neskôr ríšsky minister vnútra), preslávený svojím fanatickým nadšením pre rasovú čistotu, eugeniku a okultizmus. Práve on vtláčal vtedajšiemu režimu pečať psychopatickej brutality.

Dodnes sa neonacisti v celej Európe aj Amerike podľa vzoru nacistického Nemecka identifikujú menami severských bôžikov. Najčastejšie si prepožičiavajú meno Ódina – najvyššieho boha v severskej mytológii, patróna rún a mágie – alebo Thora – boha vojny (zobrazovaného s dlhou bradou a kladivom).

Zdroj : www.pokec.sk

Virtuálny nick používateľa siete Pokec. Číslicou 88 zároveň odkazuje na pozdrav Heil Hitler.

SYMBOLIKA

Nemecký fašistický štát využíval severskú mytológiu v rôznych sférach spoločenského života snažiac sa umocňovať „kolektívneho ducha“ a pocit výnimočnosti nemeckého národa. Inkorporovali ju napríklad v podobe rún, ktoré používali na označenie úradov a inštitúcií vrátane policajných a vojenských zložiek. Najznámejšie je používanie svastiky a zdvojenej sig runy (SS)

Neonacisti symboliku využívali napríklad v rámci „odevnej módy“. Známa je odevná firma Thor Steinar, ktorej pôvodné logo bolo vytvorené spojením tyr runy a znaku SS.

 

  1. ČÍSELNÉ A SKRATKOVÉ ŠIFRY

Neonacistické hnutia a ich sympatizanti prejavovali svoj obdiv k tretej ríši nielen tým, že pracovali s tými istými teoretickými východiskami, ale aj s priamou či šifrovanou oslavou tretej ríše a jej inštitúcií či popredných postáv. Niekedy pri tom využívajú číselné kódovanie, v ktorom číslica vyjadruje poradie písmena v abecede. Písmená sú zväčša prvými písmenami slov, ktoré šifrujú.

18 = Adolf Hitler

88 = Heil Hitler

28 = Blood and Honour[6]

14 = kód pre výrok známy ako „14 slov David Lanea“[7]. Konkrétne ide o tento výrok:

V preklade: „Musíme zachrániť existenciu našej rasy a budúcnosť pre biele deti.“

ZOG = Zionist occupation goverment[8]

RAHOWA = Racial holy war[9]

WPWW = White Pride World Wide[10]

 

OBDIV A PODPORA K SLOVENSKÉMU ŠTÁTU (1939 – 1945)

Okrem fašistického Nemecka je to aj Slovenský štát – jeho politika, predstavitelia i rasové zákonodarstvo – čomu slovenskí ultrapravicoví extrémisti vzdávali a dodnes vzdávajú hold. Typická je neoblomná chvála prezidenta Jozefa Tisa, snaha o bagatelizáciu či ospravedlňovanie arizácie a transportu slovenských občanov židovského pôvodu, apelovanie na hospodársku prosperitu slovenského štátu (samozrejme, bez chápania všetkých potrebných súvislostí, ktoré stoja za relatívnym hospodárskym úspechom), kopírovanie vtedajších štátnych symbolov, znakov, hesiel a pozdravov. Dodnes organizujú spomienkové akcie k výročiu vzniku Slovenského štátu alebo pri príležitosti výročia narodenia Jozefa Tisa.

 

[1] Biela pýcha

[2] Biela sila

[3] Nový svetový poriadok

[4] Sionistická okupačná vláda

[5] Rôzne legendy o germánskych kmeňoch okupujúcich Škandináviu

[6] Ide o jednu z najznámejších medzinárodných neonacistických skupín s pobočkami takmer všade v Európe a USA.  V nemčine bol jej názov (Blut und Ehre – Krv a česť) používaným heslom v radoch  Hitlerjugendu, mládežníckej organizácie NSDAP.

[7] David Lane je člen ultrapravicovej teroristickej organizácie The Order (Rád) zodpovednej za množstvo bankových lúpeží, za bombový útok na synagógu a za vraždu židovského moderátora v rozhlase.

[8] Sionistická okupačná vláda

[9] Rasová svätá vojna

[10] Biela pýcha naprieč celým svetom