Živíte problém, lebo vás živí

Ohľadom financovania ľudskoprávneho sektora ako takého existuje niekoľko mýtov, ktorých šíritelia holdujú predstave o „zlatej bani“, „európskych tučných grantoch“, alebo „parazitizme ľudskoprávneho sektora na rómskych projektoch“ . Pre pochopenie mechanizmu financovania mimovládneho subjektu, akým je ĽPR,  treba preto najprv ozrejmiť niekoľko základných faktov , ktoré vysvetľujú podmienky a proces, ako môže občianske združenie získavať zdroje :

  • Donor (ktorým môže byť súkromná nadácia, zahraničná inštitúcia, inštitúcia EÚ, štát, alebo aj firma ) vypíše tzv. dotačnú (grantovú) schému. V nej  stanoví prioritné témy, ktoré chce podporiť, minimálnu a maximálnu sumu grantu, určí dobu, počas ktorej treba aktivity realizovať, a všetky ďalšie právne, administratívne a finančné podmienky. Väčšina donorov poskytuje grant s podmienkou, že časť nákladov aktivít si žiadateľ musí uhradiť z vlastných zdrojov – ide o tzv. kofinancing.  (Najčastejšie je kofinancig stanovený vo výške 5% až 20% z celkových nákladov aktivít). Takáto podmienka má byť pre donora akousi poistkou, že subjekt – žiadateľ je schopný finančnej kontinuity a nie je „organizáciou na jedno použitie“.
  • Donor alebo ním zriadená komisia potom vyberie tie projekty, ktoré sa rozhodne podporiť.

 

Mimovládna organizácia je teda značne obmedzená v tom, aký typ aktivít či tém by chcela primárne pokryť financiami. Výber tém a uprednostnenie toho ktorého druhu aktivít sú vždy na úvahe donora. Rovnako je obmedzená výškou grantu, potrebou kofinancingu,  dodržaním časových limitov na realizáciu aktivít apod.  Je naivnou konšpiráciou nazdávať sa, že nejaká slovenská mimovládna organizácia má takú moc, aby dokázala fiktívne živiť problém, a tým ovplyvnila vôľu donorov rozhodnúť sa o tom, akej téme a komu vyhradia svoje zdroje.

Cigánska kriminalita vás nezaujíma, keby ste sa radšej starali o slušných ľudí

Kauzy, o ktoré sa Ľudia proti rasizmu zaujímajú, sú tie, ktoré spadajú do niektorej z oblastí našej agendy :

  1. Pravicový extrémizmus a rasovomotivovaná kriminalita
  2. Vnímanie menšín verejnosťou (anticiganizmus, islamofóbia, antisemitizmus, homofóbia), a miera inklúzie týchto skupín do spoločnosti

 

  • Pokiaľ ide o rasovomotivovanú kriminalitu, v zmysle Trestného zákona č.300/2005 Z.z. je ňou len taký skutok, ktorý bol spáchaný z dôvodu rasovej, etnickej, národnostnej nenávisti páchateľa voči obeti, alebo z úmyslu takúto nenávisť podnietiť. Je hlbokým nedorozumením domnievať sa, že akýkoľvek incident – len preto, že sa zomelie medzi osobami s rôznou etnicitou (rasou či národnosťou) –  je automaticky rasovomotivovaným incidentom.  A teda ĽPR by malo okamžite konať, pretože v spore sa ocitli aktéri s rôznym pôvodom. ĽPR sa neorientuje na všetky spory (nech sú akokoľvek vážne), v ktorých účinkuje rozdielna etnicita, rasa či národnosť, ale len na tie, v ktorých je rasa, etnicita a národnosť príčinou, pre ktorú spor nastal.

 

  • Mnohé z týchto konfliktov majú častokrát povahu vyostrených susedských alebo osobných sporov, kde ani jedna strana nerobí nepríjemnosti tej druhej preto, lebo sused je príslušník menšiny či väčšiny.  Ak sa pri zvade hoci aj počastujú etnicky hanlivými nadávkami, je to skôr následok ich hlbokého konfliktu, než jeho príčina. Preto do takýchto káuz, kde je zdroj konfliktu čokoľvek iné, len nie etnická nenávisť, nemá ĽPR prečo vstupovať.  Rovnako je to pri akýchkoľvek trestných činoch, ktorých spáchanie vzišlo z úplne inej pohnútky páchateľa, než je pôvod či rasa obete.

 

  • Ak by sme pristúpili na to, že budeme riešiť napríklad výtržnosť medzi Rómami a majoritou, hoci nebola vyvolaná etnickou nenávisťou, potom musíme riešiť akékoľvek výtržnosti. ĽPR však nevzniklo na to, aby sa zaoberalo akýmikoľvek výtržnosťami a trestnými činmi, ale aby sa sústredilo na tie, ktoré sú páchané so spomenutým motívom.

 

  • Opačný postup volia pravicoví extrémisti : kriminalitu, ktorú si všímajú, nevymedzujú podľa druhu, ako je to v našom prípade (sústreďujeme na konkrétny druh kriminality, vymedzený motívom jej spáchania, bez ohľadu na rasu, etnicitu či národnosť páchateľov skutku). Pravicoví extrémisti si naopak všímajú kriminalitu podľa etnického profilu páchateľa, bez ohľadu na to, o aký druh kriminality ide : nezaujímajú sa o napríklad majetkovú delikvenciu ako takú,  ale len tie prípady, v ktorých je jej páchateľom osoba z konkrétnej etnickej či národnostnej skupiny.

 

Je teda rozdiel, či subjekt deklaruje svoj záber na kriminalitu podľa jej druhu, alebo či sa orientuje na kriminalitu podľa etnického a rasového profilu páchateľa. Kým prvý prístup je legitímnou a bežnou špecializáciou rôznych existujúcich spolkov (napr. spolky na pomoc týraným ženám, na boj proti korupcii), druhý prístup je prvoplánovým rasizmom.

Ste zapredanci, slúžite cudzím mocnostiam ako predĺžená ruka Soroša

  • Tento mýtus by nám mohol lichotiť, pretože predpokladá, že ĽPR je natoľko celosvetovo známym a relevantným subjektom, že si ho „medzinárodné finančné skupiny“ vybrali ako nástroj na presadenie svojich záujmov. Že sme natoľko mocnou klikou, že dokážeme v slovenskom prostredí presadzovať nie že vlastné, ale dokonca rôzne mocenské záujmy iných subjektov.  Preto sa oplatí rôznym „Bildenbergovcom“, „Sorošovcom“ a iným „iluminátom“  investovať  do ĽPR.
  • V skutočnosti je pravda oveľa prozaickejšia: pri všetkej úcte k pánovi Sorošovi, s najväčšou pravdepodobnosťou ani len netuší, aké mimovládky na Slovensku existujú. Jeho nadácie fungujú v rôznych kútoch sveta, majú vlastný manažment a internú politiku. Slovenská pobočka Nadácie otvorenej spoločnosti počas celej doby svojej existencie vypisovala z hľadiska tém presne tie isté grantové schémy, aké vypisoval aj štát alebo akákoľvek iná domáca nadácia (podpora ľudských práv, boj proti extrémizmus atď). Čiže nenastoľovala žiadne také témy, ktoré by boli neštandardné a v ktorých by žiadatelia o grant – hoci len hypoteticky – mohli ponúknuť aktivity otvárajúce cestu mocenskému vplyvu iných subjektov.
  • Konšpirácie podobného typu najčastejšie vychádzajú z obrovského preceňovania seba samého alebo názorovej skupiny, ku ktorej sa hlásia : autori týchto konšpirácii sa považujú za natoľko dôležitú a významnú spoločenskú entitu, že predpokladajú, že akési mocné svetové entity ich chceli manipulovať, dokonca na to vynakladali milióny zo svojich zdrojov. No oni dokázali tieto snahy prekuknúť (najčastejšie tým, že si našli na internete tendenčné informácie, ktorými si potvrdzujú svoje teórie), ba dokonca sa týmto sprisahaneckým snahám dokázali vzoprieť. Všetkých ostatných, ktorí s nimi nezdieľajú ich presvedčenie, označujú za ovládané ovce. Bohužiaľ, smutnou pravdou (pre nich) je, že v skutočnosti by asi žiadnej „svetovej finančnej entite“ nestáli za to, aby museli vynakladať obrovské zdroje na ich „umlčanie“. Rovnako bezcennou by pre nich bola slovenská mimovládna organizácia typu ĽPR, ktorá reálne nemá žiaden dosah na ovládanie domácich politických elít.

ĽPR nebolo nikdy nikým a ničím oslovené o taký typ spolupráce, ktorá by dokázala skrz nás uspokojiť záujmy akýchsi „tretích osôb“. Nikdy sme nevstúpili do žiadneho partnerstva, ani sa nezaviazali k takým aktivitám,  pri ktorých by sme strácali svoju suverenitu a autonómiu pri napĺňaní cieľov, ku ktorým sa viac než 10 rokov otvorene hlásime.

A čo tie vaše Európske tučné granty?

ĽPR už niekoľko rokov nie je predkladateľom grantovej žiadosti o prostriedky z európskych dotačných schém. Ich čerpanie je totiž podmienené tak náročným mechanizmom, že len máloktorá mimovládna organizácia na Slovensku si môže dovoliť vstúpiť do tendra ako hlavný podávateľ žiadosti :

  • Inštitúcie EÚ na svoje projekty vyžadujú, aby sa subjekty prihlásili do grantovej výzvy len ako koalícia viacerých subjektov pôsobiacich v členských krajinách. Už táto podmienka je niekedy ťažko splniteľná : čo je potrebné robiť v téme na Slovensku, je menej aktuálne alebo potrebné robiť v Poľsku či Dánsku. Z tohto dôvodu sa ťažko koncipujú spoločné koaličné aktivity, ak chceme trvať na tom, že pre každého člena koalície by mali mať aktivity zmysluplný efekt.
  • Európske dotačné schémy pokrývajú len 80% nákladov, zvyšných 20% si musí žiadateľ hradiť z vlastných zdrojov. Minimálna žiadaná čiastka grantu je obvykle stanovená na hranicu 100.000,- eur. Nájsť 20% z tejto sumy ako voľnú čiastku na kofinancovanie aktivít je v slovenskom ľudskoprávnom sektore ťažko zdolateľnou podmienkou.
  • Financovanie aktivít z týchto schém si väčšinou vyžaduje, aby si príjemca dotácie najprv vzal úver. Prostriedky totiž väčšinou prichádzajú až ex post, ako preplácanie už uhradených nákladov.  Zrejme netreba bližšie vysvetľovať, že banka nikomu len tak nepožičia 100.000,- eur. Ak by aj mimovládna organizácia získala takýto over, banka bude požadovať splatenie istiny, aj úrokov. Finančné prostriedky z dotačných schém EÚ však v žiadnom prípade nepokrývajú a nesmú pokrývať  takéto položky.

 

Samozrejme, nechceme tento spôsob financovania aktivít úplne kategoricky vylúčiť. Ak sa nájde solventný partner zo zahraničia, ktorý dokáže prekonať komplikovanosť nadstavených podmienok, a keď sa rozhodne prijať do koalície žiadateľov aj „chudobnú mimovládku zo Slovenska“, je spolupráca na európskych projektoch možná.  Za takýchto podmienok je potom samozrejmé, že rozpočet si nadstavuje  hlavný partner. Koaliční partneri dostanú prostredníctvom účtu „hlavného partnera“ len vymedzenú čiastku, presne určenú na tú aktivitu, ktorú má partnerská organizácia na starosti.

Takto to v ĽPR fungovalo v prípade nášho členstva a aktivít v európskej sieti FARE (Futball against racism in Europe), alebo v rámci európskeho vzdelávacieho projektu Gruntvig, ktorého sme boli partnermi.

20 rokov riešite cigánov, a nič ste nevyriešili

Je pravdou, že ĽPR sa venuje menšinám aj vtedy, ak nie sú atakové z dôvodu rasovej nenávisti.  Súvisí to s druhou časťou našej agendy – vnímanie menšín verejnosťou a ich postavenie v spoločnosti.  Zrejme však treba ujasniť, čo bolo v tejto oblasti cieľom ĽPR, a čo sme naopak nikdy nepovažovali za súčasť nášho mandátu :

Počas celej doby našej existencie sme nikdy neašpirovali na to, že „chceme vyriešiť osady“.  Dokazuje to fakt, že sme nikdy nevstupovali do grantových schém, v ktorých boli nadstavené ciele na zlepšovanie života sociálne vylúčených Rómov. Rovnako tiež to, že sme sa nikdy neuchádzali ani nečerpali jediný halier či cent na projekty, ktoré boli smerované priamo na terénnu prácu s marginalizovanými rómskymi komunitami.  Nikdy sme sa nezapájali do programov, ktoré by sa hlásili k takýmto cieľom, ani sme nikdy nesúťažili o prostriedky, ktoré boli na takéto ciele vyhradené

 

  • Ako sme spomenuli vyššie, vznikli sme v prvom rade ako reakcia na vtedajší rozmáhajúci sa fenomén pravicového extrémizmu, s ambíciu podnietiť občiansku spoločnosť k aktivizmu a k odmietnutiu jeho prejavov. To nás predurčovalo k tomu, že sme naše aktivity a komunikáciu vždy viac smerovali k majorite, než priamo do osád.

 

  • Pri výbere našej tematickej orientácie zohrával rolu aj fakt, že v 90-tych rokoch vzniklo na Slovensku rádovo niekoľko desiatok organizácií, ktoré sa cielili priamo na sociálne a kultúrne potreby Rómov a priamu prácu s marginalizovanými rómskymi komunitami. Hoci práve táto oblasť bola najviac finančne podporovaná domácimi a zahraničnými donormi, my sme si zvolili úsek, ktorý podľa nášho presvedčenia takisto potrebuje aktivity tretieho sektora, ak má byť zabezpečená synergia vo výsledkoch všetkých mimovládnych združení : a síce vnímanie menšín verejnosťou, vzdelávanie a osveta v radoch majority, demytizácia menšín a šírenie informácií nad rámec bežného mediálneho spravodajstva o menšinách.

 

  • Napokon, vyčítať mimovládnej organizácii, že nezmenila systémové nadstavenie, je nenáležitým precenením jej právomoci . Mimovládna organizácia môže pôsobiť svojimi odporúčaniami na štát, no nie je nijak v jej moci „donútiť“ príslušné orgány k tomu, aby si ich osvojili.

Obrátený rasizmus vás nezaujíma

  • Zaujíma nás každý skutok – bez ohľadu na etnicitu, rasu, národnosť páchateľa – ak bol spáchaný s motívom rasovej, etnickej či národnostnej nenávisti. Ak je dôvodom, prečo páchateľ vykonal na obeti svoj skutok, práve tento motív, potom je daný náš mandát a incident nás zaujíma bez ohľadu na to, z akej skupiny pochádza obeť a páchateľ.

 

  • Pojem obrátený rasizmus (alebo biely, čierny, žltý rasizmus) je v skutočnosti nezmyselným pojmom. Ako sme spomenuli vyššie, rasizmus (presnejšie rasovomotivovaný trestný čin) je definovaný motívom páchateľa, nie tým, z akej je etnickej, rasovej či národnostnej skupiny. Rasa či etnicita páchateľa (alebo obete) sa neskúma v žiadnej fáze trestného stíhania. Skúma sa len to, či bol pri spáchaní trestného činu prítomný  spomenutý motív.

 

Z tohto dôvodu teda existuje len jeden rasizmus – taký, kedy osoba koná protiprávne voči inej osobe preto, aby tým vyjadrila svoj nenávistný postoj k jej etnicite, rase alebo národnosti; alebo aby svojím skutkom povolala k nenávisti voči týmto skupinám a jej príslušníkom.

Vy mimovládky za všetkým vidíte rasizmus

Ľudia proti rasizmu (ĽPR) vznikli ako neformálna občianska iniciatíva v 90-tych rokoch, teda v dobe, kedy bol rasizmus a vtedajší neonacizmus vo svojej najvypuklejšej, nikým a ničím nepostihovanej podobe. Boli sme prvou aktivistickou platformou, ktorá o tejto problematike otvorila spoločenskú diskusiu, a neskôr (od roku 2003) prvým registrovaným občianskym združením, ktoré si ju vzalo za svoju kľúčovú agendu. Preto sa pojem „rasizmus“ ocitol aj priamo v našom názve. Od vtedy sa meno a logo ĽPR stalo viditeľnou a známou značkou. Bolo by neúčelné meniť dnes svoj názov len preto, aby nezvádzal verejnosť k mylnému dojmu :  že ak sa k niečomu vyjadrujú Ľudia proti rasizmu, zákonite vo veci hľadajú rasizmus.

Okrem tvrdého rasizmu (rasovomotivovanej kriminality a trestných činov extrémizmu) sme sa počas našej existencie postupne venovali aj iným druhom znevýhodnení a problémov, ktorým menšiny čelia. Tieto znevýhodnenia pri tom nemusia byť (a často ani nie sú) spôsobené rasovou či etnickou neznášanlivosťou.

V súčasnosti napríklad venujeme svoju pozornosť problematike integračných politík vo vzťahu k marginalizovaným Rómom (prístup na trh práce, prístup k vzdelaniu, bytová politika atď.).  Za integračnú politiku je zodpovedný štát a samosprávy, ktoré väčšinou zanedbajú tieto oblasti nie z dôvodu rasovej nenávisti voči Rómom, ale preto, že túto tému buď nepokladajú za až tak dôležitú, alebo si s ňou nevedia sami poradiť. Prípadne volia postupy, ktoré v dlhodobom horizonte ešte viac prehlbujú sociálnu izoláciu Rómov, a tým aj zhoršovanie vzájomného spolunažívania s majoritou.

Ak na tieto prešľapy upozorňujeme, neznamená to, že automaticky v probléme vyhľadávame príčinu spojenú s rasizmom.