Hra na novinárov

Nasledovná hra výborne poslúži na oboznámenie študentov s tým, ako rôzne možno podať tú istú informáciu čitateľom, akým spôsobom pri tom možno manipulovať s verejnou mienkou  a ako rozlíšia korektný novinársky článok od tendenčnej “žurnalistiky z pera alternatívnych redakcií”.

Budete potrebovať:

  1. 3 výtlačky tej istej fotografie (môžete použiť našu ilustračnú, alebo podobnú, ktorá ponúka rôzne interpretácie)
  2. Rozdeliť triedu do 3 skupiniek, každá bude potrebovať pero a papier

 

Postup:

  1. Triedu rozdeľte na 3 skupiny, každá sedí a spolupracuje bokom od ostatných
  2. Každej z nich odovzdajte fotku. Skupiny nesmú vidieť, že majú tú istú. Neukazujte im ju.
  3. Každej skupine nadiktujte ich zadanie:
  4. Prvá skupina: Váš team pracuje pre National Geografic, robíte články a reportáže o rôznych kultúrach a kútoch sveta. Vašich čitateľov zaujímajú neprebádané novinky o planéte, prírode, ľudských kultúrach. Vytvorte na základe tejto fotky článok pre vašich čitateľov, aby bol pre nich atraktívny.
  5. Druhá skupina: váš team pracuje pre propagandiské oddelenie extrémistickej strany Na stráž! Vaši čitatelia nenávidia menšiny, nie sú otvorení novým kultúram. Predstavte im túto rodinu z fotografie a pripravte o nej článok pre vašich čitateľov.
  6. Tretia skupina: váš team pracuje pre klasický denník. Popíšte fotografiu, no majte na pamäti, že čokoľvek napíšete, budete za to niesť právnu zodpovednosť.
  7. pre všetky skupiny: Preto popis fotografie štylizujte tak, aby vám informácie z článku sedeli s obrázkom, nepridávajte nič navyše, čo by ste nevedeli doložiť samotnou fotkou. (Ak na fotke nie je záber slona, nepíšte o slonovi.)
  8. Nechajte študentov pracovať 15 minút, v prípade potreby im pomôžte zvoliť názov článku, alebo ich usmernite v ich zadaní príkladmi viet. Stačí, ak ich text bude mať 5-10 viet.

Vyhodnotenie

  1. po dokončení článkov vyzvite zástupcu z každej skupiny, aby nahlas prečítal článok, ktorý napísali. Zároveň triede ukážu fotku, ktorú popisovali.
  2. Žiaci vidia, že každý popisoval ten istý obrázok s tou istou rodinou, no vznikli 3 rôzne podania. Ich rozdiely vyplynuli z odlišného zadania. Prvé dve redakcie sa snažili prispôsobiť článok svojmu čitateľovi a účelu. Tretia redakcia bola povinná a právne zodpovedná za informácie, ktorými fotku popísala.

Diskusia a vysvetlenie

  1. Spýtajte sa študentov, prečo podľa nich vyšli 3 články k tej istej fotke rôzne. Čo ovplyvnilo rôznorodosť týchto popisov?
  2. Akú úlohu pri tvorbe článku hrali ohľady na čitateľov a ich očakávania? Ako si predstavovali svojho čitateľa?
  3. Akú úlohu hralo vedomie právnej zodpovednosti pre redakciu denníka (tretej skupiny?) Ovplyvnilo ich to pri písaní?
  4. Vyzvite prvú a druhú skupinu, aby skúsili identifikovať, v čom sa vzdialili od obrázku? Aký typ informácii mu priradili a prečo?
  5. Na záver študentom vysvetlite, ako vzniká manipulovaný obraz a ako sa tvorí tendenčný obsah:
  • prichádza vtedy, ak redakcii ani tak nejde o úplne nestranné opisovanie udalosti, ale berú do úvahy vkus čitateľa a zámer prekrútiť udalosť tak, aby pasovala do vopred pripraveného ideového konceptu
  • tendenčný obsah znamená, že máme vopred premyslený rámec, v ktorom chceme udalosť interpretovať
  • štandardný novinár musí „oželieť“, keď jeho podanie udalostí nebude veľmi „žhavé“ pre čitateľov, nevyvolá pobúrenie či divoké emócie, a tým zrejme nedosiahne ani tak vysokú čítanosť, akú bombastický provokačný článok. Pretože pre novinára je na prvom mieste dôležitá dôvera čitateľa v to, že od neho dostáva korektné informácie, overiteľné správy a popis udalostí tak, ako skutočne nastali (aj s poskytnutím priestoru na vyjadrenie dotknutých osôb). Za túto svoju úlohu nesie aj právnu zodpovednosť.

Premostenie s praxou – príklad, ako vznikajú weby s tendenčným obsahom

Mnohé „alternatívno spravodajské web stránky“ môžu na prvý pohľad pôsobiť neutrálne. Ak však prinášajú správy napr. o kriminalite, znásilneniach,  incidentoch, pokrývajú kľúčovo či výlučne kriminalitu páchanú tou ktorou menšinou. Informácia, že skutok naozaj spáchal migrant či Róm, môže byť sama o sebe pravdivá. No v kontexte celej web stránky – tým, že tendenčne publikuje len kriminalitu vybraných skupín – sa navodzuje dojem, že nikto iný v krajine trestné činy nepácha. V skutočnosti sa mohol v daný deň udiať tucet ďalších trestných činov, ktoré spáchali páchatelia z radov majority.

V tomto prípade je teda samotná web stránka tendenčná a manipulatívna, pretože selektívnou informovanosťou vyvoláva v čitateľoch skreslený a nepravdivý dojem. Vyberá si len tie informácie, ktoré zapadajú do jej ideového konceptu, hoci deklaruje, že je spravodajským portálom.

Ako ustáť diskusiu o Rómoch. Argumentačná výbava pre učiteľa.

AKO USTÁŤ DISKUSIU O RÓMOCH. ARGUMENTAČNÁ VÝBAVA PRE UČITEĽA.

Autorka: Irena Bihariová

Je viac ako pravdepodobné, že ak by sa učitelia pokúšali viesť na hodine dialóg so študentmi o problematike či už nenávistných online prejavov, alebo o extrémizme ako takom, diskusia sa skôr či neskôr zvrtne na tému menšín. Budú sa snažiť svojmu učiteľovi či učiteľke vysvetliť, že „nie sú rasisti, ale“ vadí im vysoká pôrodnosť Rómov, parazitizmus na sociálnych dávkach, znásilňovanie žien migrantmi, snahy o zavedenie šarie v Európe, demoralizácia spoločnosti zo strany „homo lobby“ apod. Pravdepodobne sa dotknú aj ostatných tém, ktoré sú dnes súčasťou programu extrémnej pravice (vplyv médií, zahraničná politika, Európska únia, politické elity apod.).

Práve preto je dôležité, aby učitelia vedeli reagovať na tieto témy a zvládli úlohu dôveryhodného a presvedčivého diskusného partnera. Je jasné, že pokryť tak široké a komplikované témy na jednej – dvoch vyučovacích hodinách je nemožné. Na druhej strane, vnášanie korektných informácií k témam, ktoré študentov zaujímajú či k aktuálne pálčivým spoločenským otázkam by nemalo byť súčasťou len jednej, na to vyhradenej vyučovacej hodiny. Učitelia sú v podstate po celú dobu vzdelávacieho procesu na škole zdrojom informácií pre svojich žiakov. Vyjadriť sa k tej či onej spoločenskej téme v kontexte faktov a odborných dát teda môžu kedykoľvek, ak takúto potrebu vyvolá preberané učivo.

V tejto časti sme preto pripravili zjednodušený súbor faktov a argumentov, ktoré môžu učitelia využiť v prípade, že sa na hodine otvorí diskusia k téme Rómov.

Čím sú tieto postoje zdôvodňované ?

„S Rómami mám zlú osobnú skúsenosť!“

Je ľudsky pochopiteľné, že po nepríjemnej osobnej skúsenosti naše postoje formuje emócia s ňou spojená.  Škodlivým je jav, keď  emócie vyvolané negatívnou skúsenosťou diskutéri  podávajú ako  „odborný racionálny úsudok“ platný pre celú skupinu.   Diskusia opúšťa logickú a vecnú rovinu, stáva sa súbojom osobných zážitkov, ktoré samozrejme nemajú a nemôžu mať korektnú referenčnú hodnotu o menšinovej skupine ako takej. Prichádza ku generalizácii, ktorou príslušníkovi biologicky či antropologicky vymedzenej skupiny pripisujeme určité vlastnosti len preto, lebo ich má iný príslušník z tej istej skupiny.

Takto vedené diskusie nemajú nádej dosiahnuť porozumenie medzi názorovými tábormi.  Vypočujte si príbeh a popisovanú skúsenosti, prejavte empatiu,  Ilustračne spomeňte skutočné a pravdivé príbehy a skúsenosti, v ktorých Rómovia naopak vystupovali ako vaši priatelia, kolegovia a príkladní ľudia. Vyzvite aj ostatných spolužiakov, aby sa podelili s pozitívnou skúsenosťou. Cieľom je naznačiť, že žiadna skupina ľudí nie je jednotliata, nespráva sa rovnako a dokonca aj s jedným a tým istým človekom možno zažiť aj dobré, aj zlé skúsenosti. Zároveň vysvetlite, že takto vedená argumentácia by bola len súbojom osobných skúseností a neprináša žiadne objektívne zistenia.

„99% RÓMOV JE NEPRISPÔSOBIVÝCH, EXISTUJE LEN 1% SVETLÝCH VÝNIMIEK“

V skutočnosti na takéto tvrdenie nejestvuje žiaden dôkaz, a ani sa samozrejme nedajú objektívne skúmať. Vysvetlite študentom, že ak videli desať z desiatich Rómov, ktorí žijú „asociálne“, stále z toho nevieme vypočítať ani zistiť, koľko Rómov z takmer pol miliónovej skupiny žije asociálne. Nevieme ani len to, ako by sme „asociálnosť“ definovali a objektivizovali.

O tom, ako je sociálne stratifikovaná rómska menšina, nemáme veľa priamych dôkazov.  Existujú však indície, ktoré nám do toho môžu vniesť viac svetla. Napríklad Atlas rómskych komunít na základe terénneho prieskumu viac ako tisícky obcí vyčíslil[1], že

  • 46,5% Rómov v mapovaných obcí žije v rozptyle s majoritou, t.j. mimo sústredených enkláv
  • 11,5% Rómov mapovaných obcí žije v rámci osídlenia priamo v obci
  • 23,6% žije v osídlenia na kraji obce
  • 18,4% žije v osídleniach za obcou

Uvedené čísla naznačujú, že viac ako 45% Rómov nežije v žiadnych osídleniach. No treba pripomenúť, že tento údaj je len indikačný, nie je dôkazom o tom, ako Rómovia žijú vo vzťahu s majoritou. Ako samotný Atlas uvádza, ani väčšina tých Rómov, ktorí žijú v osídleniach, nežijú v konfliktom spolužití s majoritou, a naopak, nepriateľské vzťahy s majoritou môžu vzniknúť aj medzi Rómami, ktorí žijú „integrovane“.

Navyše, žiaden človek nie je hodnotovo homogénny – aj tí, ktorí žijú integrovane v paneláku, majú zamestnanie, príjem, dve deti, môžu voči niekomu spáchať krivdu. A naopak, tí, ktorí žijú v osade, nemajú hygienické návyky a žijú v mnohopočetnej rodine, mohli byť pre niekoho nápomocní . Terénni sociálni pracovníci, ktorí denne pracujú s vylúčenými komunitami, neraz potvrdzujú, že problémových klientov v osade je minimum, no práve tí sú najviac vnímaní majoritou.

„Rómovia sú populačnou hrozbou.“

Natalita (pôrodnosť) je závislá od úplne iných faktorov, než je etnický pôvod. Ovplyvňuje ju predovšetkým sociálne prostredie, z ktorého jednotlivec alebo komunita pochádza – najmä vzdelanie, prístup k bývaniu, ekonomická úroveň apod.

Súvislosť medzi pôrodnosťou a sociálno – ekonomickým prostredím potvrdilo viacero výskumov.  Výskumy demografického centra na Slovensku uvádzajú,   že pôrodnosť v rómskych rodinách, ktoré sú integrované, naopak klesá.[2]   Znamená to, že ak majú rómske rodiny rovnaké alebo podobné sociálne prostredie ako majorita, prispôsobuje sa aj ich reprodukčný vzorec tomu, ktorý je bežný pre väčšinové obyvateľstvo. Aj to dokazuje potrebu rómske rodiny integrovať. Riešením preto nemôže byť sociálna reštrikcia vedúca k ešte väčšej biede, ale podpora ich možností zapojiť sa do trhu práce, zúčastniť sa programov podpory bývania a mať prístup k inkluzívnemu vzdelávaniu. Je paradoxné, že tí, ktorí volajú po znížení pôrodnosti v rómskych komunitách, navrhujú opatrenia, ktoré naopak natalitu ešte viac podporia (čím väčšia bieda, segregácia, bezvýchodiskovosť, tým viac detí sa v takýchto komunitách rodí).

„Za naše dávky si žijú ako prasce v žite !“

Ako sa naozaj obyvateľom rómskych komunít žije, či sa dá naozaj hovoriť o „luxusnom živote v osadách“, možno vyvodiť z údajov získaných rozsiahlym terénnym výskumom, ktorý realizoval Rozvojový program OSN a Svetová banka na Slovensku v roku 2010.

Kvalita života obyvateľov osád bola meraná napr. tým, aký majú prístup k základným spoločenským a ekonomickým statkom, pričom odpovede sa porovnávali s majoritou žijúcou v geograficky priľahlom okolí.

Nasledovná grafika bola vyrobená na základe výsledkov výskumu realizovaného Rozvojovým programom OSN (UNDP)  a Svetovou bankou. Terénny výskum bol realizovaný s rovnomerným zastúpením rómskej a nerómskej populácie, pričom porovnával vždy len situáciu skupín žijúcich v tej istej lokalite.  Grafika odpovedá na otázku, koľko percent z radov Rómov (ľavý kruh) a koľko percent z radov majority žijúcej v tom istom okolí si môže dovoliť [3]

  1. Raz za rok týždňovú dovolenku mimo domu Nákup sezó
    Zdroj: Správa o životných podmienkach rómskych domácností na Slovensku 2010 vyd. Regionálne centrum Rozvojového programu OSN, Bratislava 2012

    nneho oblečenia a obuvi každoročne

  2. Jesť mäso alebo rybu každý druhý deň v týždni

 

Účelom nie je vyvolať vzájomné obviňovanie, ktorá zo skupín má viac, alebo si zaslúži viac. Účelom je poukázať na to,  že v skutočnosti je sociálna situácia v marginalizovaných rómskych komunitách hlboko a ďaleko za štandardom, aký si dokážu zabezpečiť ostatné domácnosti v danej lokalite. Preto nie je na mieste tvrdenie,  že práve týmto skupinám je čo závidieť a že práve oni si na úkor nás všetkých môžu dopriať viac, než iný bežný pracujúci človek.

 

 

 

„Majú luxusné dávky a parazitujú na sociálnom systéme“

Toto je veľmi obľúbená a častá veta, ktorou sa časť verejnosti zdôvodňuje svoje nenávistné postoje k Rómom. Už v roku 2010 začalo združenie Ľudia proti rasizmu mapovať a zbierať údaje, ktoré by tento mýtus konfrontovali. Výsledkom bola, o.i. aj analýza sociálnej legislatívy : skúmali sme zákonom vyžadované podmienky, ktoré musí každý občan SR (bez ohľadu na etnicitu) splniť, aby mohol tú ktorú dávku získať. V zmysle tejto legislatívy je viac ako zrejmé, že na mnohé príspevky práve  obyvatelia žijúci v osadách nesplnia zákonne podmienky.

Napr. príplatok k príspevku pri narodení prvého až tretieho dieťaťa môže získať len rodička, ktorá nie je maloletá a ktorá sa počas tehotenstva pravidelne zúčastňovala gynekologických prehliadok.[4]  Podobne komplikovaný prístup  predstavuje napr. príspevok na bývanie. Ten možno poskytnúť len osobe v hmotnej núdzi, ktorá sa preukáže vlastníckym alebo nájomným vzťahom k obývanej nehnuteľnosti.[5]

Obyvateľom osád ostáva – pravdepodobne najľahšie prístupná – tzv. dávka v hmotnej núdzi[6]. Pri nej je však potrebné upozorniť na dve zaujímavosti, ktoré istým spôsobom demýtizujú predstavu o veľkorysom živote príslušníkov rómskeho etnika zo sociálnych dávok. Tou prvou je výška dávky, ktorá ku dnešnému dňu predstavuje sumu 160,40,- eur pre dvojicu s 1 až 4 deťmi a 216,10,- eur pre dvojicu s viac ako 4 deťmi.[7]  To spochybňuje teóriu o tom, že v rómskych rodinách je vysoká pôrodnosť spojená s úmyslom parazitovať na sociálnych dávkach. Ako totiž vidno, výška tejto dávky sa dvojici po 4. dieťati prestáva zvyšovať[8]

Ročenky Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny každoročne vyčísľujú, že najväčším spotrebiteľom tejto dávky je prekvapivo bezdetný jednotlivec (v apríly 2016 to bolo 57%), zatiaľ čo rodiny s viac ako 4 deťmi sú zastúpené len necelými 4%.[9]

Veľmi prínosné sú v tomto smere údaje a zistenia, ktoré vzišli z už spomenutého veľkého terénneho výskumu UNDP a Svetovej banky.  Na priloženej grafike je vyčíslené, koľko percent domácností z radov Rómov (pravý stĺpec) a z radov majority (ľavý stĺpec) patrí do niektorej z vyznačených príjmových skupín (stredný stĺpec). Ide pri tom o sociálny príjem.

V pásme 600,- eur a viac získa dávkami len 5,6% rómskych domácností, zatiaľ čo v tomto pásme sa ocitlo 24,4% majoritných domácností. Rómovia sú najviac zastúpení v pásme do 300,- eur.

Ani sociálne odkázaná majorita, ani Rómovia, nie sú v situácii, v ktorej by im sociálne dávky umožňovali blahobyt.  Preto nie je na mieste sporiť sa o tom, kto z nich  má viac a kto menej,  a štvať tým obe ohrozené skupiny proti sebe.  Ak si však myslíme, že rómske rodiny môžu dostať na dávkach viac, než by získali rodiny z geograficky blízkej majority, potom treba znovu poukázať na výsledky rozsiahleho terénneho výskumu Svetovej banky a UNDP na Slovensku: tie  jednoznačne potvrdil, že Rómovia majú v skutočnosti oveľa nižší príjem sociálnych dávok, ako poberá majorita v ich územnom okolí. Nie je teda v žiadnom prípade pravdou, že Rómovia by mohli „trhnúť“ na dávkach viac,  a už vôbec nie preto, že by ich k tomu oprávňovala etnicita. Prečo majú v skutočnosti nižšie sociálne príjmy ako majorita žijúca v ich okolí,  je vysvetliteľné tým, že na množstvo sociálnych príjmov nespĺňajú prísne zákonné podmienky.

Zdroj: Rómsky mýtus, INESS 2015. [10]

 „Aj tak nebudú nikdy pracovať! Sú leniví a práci sa vyhýbajú“.

Isteže je medzi Rómami kopec tých, ktorým sa pracovať nechce. Rovnako ako v každej skupine, nech by sme si ju zadefinovali cez akýkoľvek kľúč.  Je to však skutočne pravá príčina toho, prečo je medzi Rómami vysoká nezamestnanosť?

V prvom rade treba zdôrazniť, že nemáme etnické štatistiky, ktoré by presne a hodnoverne vyčíslili, koľko osôb z radov rómskej menšiny je zamestnaných. Okrem toho, treba vziať na zreteľ, že mnohé osoby (tak z radov Rómov, ako aj majority) vykonávajú ekonomickú aktivitu na základne živnostenského oprávnenia alebo podnikajú.

 

Výskum UNDP vyčísľoval údaje súvisiace s oblasťou zamestnanosti spôsobom výberového zisťovania pracovných síl (VZPS).  Podľa tejto metódy bolo spomedzi osôb v produktívnom veku ekonomicky aktívnych 57% Rómov a 61% osôb z majority. Nezamestnanosť v rómskej populácii bola zistená na úrovni 73,2%, zatiaľ čo medzi majoritným obyvateľstvom dosiahla úroveň 10%.[11]

Výskum UNDP tiež potvrdil, že Rómovia v ďaleko väčšej miere získajú prácu ako nekvalifikovaná pracovná sila, zatiaľ čo pozície kvalifikovaných pracovníkov sa im v porovnaní s majoritou ujdú len výnimočne .

Okrem kvalifikačných prekážok pri zamestnávaní Rómov hrá rolu aj nedôvera zamestnávateľov pri prijímaní Rómov či priamo diskriminačné praktiky. Napovedá o tom nasledovný graf, ktorý vyčísľuje, koľkým percentám Rómov (pravý stĺpec) a koľkým percentám majority (ľavý stĺpec) sa podarí nájsť si prácu, ak majú obe skupiny dosiahnutý ten istý stupeň vzdelania.

 

[1] Atlas rómskych komunít 2013, dostupné: http://www.minv.sk/?atlas_2013

[2] Denník SME, „Rómska pôrodnosť klesá“ (8.11.2010), http://korzar.sme.sk/c/5628682/romska-porodnost-klesa.html

[3] Správa o životných podmienkach rómskych domácností na Slovensku 2010,  vyd. Regionálne centrum Rozvojového programu OSN,  Bratislava 2012

[4] Zákon č. 383/2013 Z.z. o príspevku pri narodení dieťaťa a príspevku na viac súčasne narodených detí a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Pozri tu: http://www.upsvar.sk/prispevky/socialne-veci-a-rodina/narodenie-dietata-pripadne-viac-deti.html?page_id=262398&urad=240879

[5] zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov.

[6] Tamže

[7] Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, http://www.upsvar.sk/socialne-veci-a-rodina/hmotna-nudza/pomoc-v-hmotnej-nudzi.html?page_id=363675

[8] zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov znení neskorších predpisov

[9] Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, štatistiky sociáíknych dávok, http://www.upsvar.sk/statistiky/socialne-veci-statistiky/2016/2016-socialne-davky.html?page_id=583002

[10] Výskum realizovaný ekonomickým think tankom INESS, ktorý poukázal na faktické nezmysle v téme rómskeho parazitizmu http://iness.sk/mytus/?gclid=CJTDwIjQ0NACFUa4Gwodoy0PTA

[11]Správa o životných podmienkach rómskych domácností na Slovensku 2010, vyd. Regionálne centrum Rozvojového programu OSN,  Bratislava 2012

Ako pestovať kritické myslenie – príklady praktických zadaní pre žiakov

AKO PESTOVAŤ KRITICKÉ MYSLENIE – PRÍKLADY ZADANÍ PRE ŽIAKOV

 

Autorka: Irena Bihariová

V témach spojených s extrémizmom a postojmi voči menšinám sa oplatí zadávať študentom úlohy, ktoré sú blízke prostrediu, v ktorom sa s týmito fenoménmi bežne stretajú – čiže online svetu.  To znamená namiesto nudných referátov a slohových prác v predpísaných formátoch odporúčame zvoliť výstupy, ktoré sú im bližšie a v ktorých komunikujú aj samotní extrémisti. Pri tvorbe praktických a zábavných zadaní sú zároveň žiaci viac motivovaní vyhľadať si k tomu potrebné podklady, tvorivo pracovať so získaných informáciami, selektovať ich dôležité jadro a rozmýšľať nad nimi. Je to jednoznačne efektívnejší spôsob, ako si ich zapamätať, než keď sa informácie učia naspamäť z učebníc. 

INFOGRAFIKA

 Infografika je formát, ktorý kombinuje stručný text s ilustráciami – najčastejšie je obrázkom graf alebo iné graficky prehľadné spracovanie informácie, príp. kontextová fotka, kresba, karikatúra. Súčasťou je krátky text, no viac než na textovú časť sa kladie dôraz na samotnú grafickú vizualizáciu.

Pre jeho výrobu stačí púhy powepoint, alebo využiť množstvo voľne dostupných šablón na internete.  (Tu možno nájsť ďalšie webstránky a voľne dostupné programy, ktoré nám môžu pomôcť s ich výrobou: http://www.lupa.cz/clanky/jak-vytvorit-logo-obrazek-s-citatem-kolaz-infografiku-tady-jsou-desitky-nastroju/)

V prípade, ak žiak nedisponuje počítačom či potrebnou „technickou zručnosťou“, môže infografiku nakresliť na papier.

Pre uľahčenie práce môže učiteľ priamo ponúknuť údaje, ktoré má študent skúsiť premeniť na infografiku alebo mu odporučiť zdroje informácií (pozri článok „Hľadanie zdrojov korektných informácií). Je to zároveň spôsob, ako si dané údaje aj on sám zapamätá, ak ich bude spracúvať do požadovaného formátu.

Obrázok vľavo je príklad triviálnej  “infografiky” z dielne extrém

istov. Úlohou môže byť vypracovať k nej infografiku s korektnými údajmi (tie uvádzame v sekcii tohto webu Rómovia) V modrom obrázku vpravo sú korektné údaje, ktorými reagovalo Ministerstvo práce na dezinformácie o dávkach pre Rómov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

2. „LISTY FAKTOV“

“Sheet of facts”  je podobný formát ako infografika, avšak dôraz sa viac kladie na text. Poskytuje väčší priestor na argumentáciu či vysvetlenie mýtov, ktorým sa ťažšie oponuje iba číslami a štatistikami. Napriek tomu však aj pri tomto formáte ostáva zásadou, že text musí byť jadrný, stručný, zbavený zložitých výrazov a akademických floskúl. Dopĺňať by ho mali ilustrácie.

Z hľadiska rozsahu môže ísť o jednostranové či prípadne viacstranové pdf na spôsob elektronického magazína, optimálne najviac v rozsahu dvoch dvojstránok. Príprava takéhoto „listu faktov“ môže byť zadaním pre menšie skupiny študentov. Technicky ide o nenáročný proces, v  ktorom študent využíva prácu s MS OFFICE – WORD a následne dá text uložiť do pdf formátu. Ak nedisponuje počítačom, možno takúto dvojstránku vyrobiť aj na papier a ilustrácie do nej nalepiť.

Súčasťou zadania môže byť napríklad úloha, v ktorej vystupuje ako starosta a  má presvedčiť obyvateľov, prečo chce nechať demontovať bustu Tisovi v ich obci.

 

VTIPNÉ OBRÁZKOVÉ KOLÁŽE

Najväčší úspech vždy zožnú inteligentné, vtipné a úderné obrázky. Pre najväčších grafických laikov môže byť pomôckou aj funkcia printscreen, ktorú má inštalovaný operačný systém Windows. Poslúži na dorábanie textových bublín k fotkám. Úlohu si môžu zvoliť tí žiaci, ktorí podobnými technickými zručnosťami disponujú.

 

 

 

 

VYROB KRÁTKE VIDEO

Krátke videá sú dobrým nástrojom, ak chceme povedať viac, než sa zmestí do statusu a chceme k tomu využiť aj obrazové ilustrácie. Sociálne siete sú tomuto výstupu veľmi naklonené.  Podľa údajov agentúry špecializovanej na online marketing Go Up je to až 2,7 milióna užívateľov zo Slovenska, ktorí každý mesiac navštívia Youtube, a až 80% obyvateľov mladších ako 35 rokov[1]

Pre technicky skúsenejších a šikovnejších žiakov môžeme zadať vyrobiť krátke demytizačné video, na ktorého výrobu použije voľne dostupný program Movie Maker v systéme Windows. Video môže byť zostrihom dát, obrázkov, grafov, fotiek, kombinovaných s hlasovým sprievodom či hudbou.

Jednoduchším, a dnes zrejme všetkým žiakom prístupný spôsob, je nahrať krátke video na mobile. Môže ísť o podobný formát, aký poznajú od svojich obľúbených youtuberov (osoba natáča samú seba a rozpráva príbeh, prežitý deň, predstavuje tému apod)

Súčasťou zadania môže byť vyrobiť video vo dvojici, v ktorom simulujú rozhovor novinára a aktivistky za práva žien. Alebo v ktorom je respondentom výskumník, ktorý reaguje na mýtus o slovenskom blahobyte počas Slovenského štátu. Obaja žiaci sú tak „nútení“ prezrieť si tému bližšie, pripraviť si k nej k veci otázky aj odpovede, čím sa zároveň oboznamujú s problematikou. Je to zároveň zábavnejší spôsob, ako sa naspamäť učiť z učebnice.

 

[1] www.goup.sk

 

Ako v študentoch pestovať odolnosť voči extrémistickým postojom k menšinám

AKO NAUČIŤ ŠTUDENTOV REAGOVAŤ NA NENÁVISTNÝ OBSAH A AKO V NICH PESTOVAŤ ODOLNOSŤ VOČI EXTRÉMISTICKEJ RÉTORIKE 

Konečným adresátom nasledovných rád a odporučení by nemali byť učitelia, ale ich študenti. Ponúkame ich ako príklad úlohy, ktorú učitelia môžu zadať študentom a tým ich motivovať k spoznávaniu korektných a verifikovateľných argumentov.

1. NAPÍŠTE DEMYTIZAČNÝ TEXT  (práca s odbornými zdrojmi)

Študenti môžu dostať za úlohu napísať text, ktorý bude demytizačný a faktický – to znamená niečo ako odbornú esej, ktorú môžu použiť ako svoj blog.  Samozrejme, vzhľadom na vekové a s tým spojené poznatkové obmedzenia stredoškolákov by nemal byť cieľom ich tvorby text vyžadujúci vysoko odborné informácie, náročné na uchopenie a pretlmočenie.

Námetom môže byť reakcia na niektorý z aktuálne kolujúcich hoaxov alebo k téme z repertoára konšpirátorov či extrémistov. Je dobré štylizovať  takýto text publicisticky, tzv. populárno-náučným štýlom, bez akademických floskúl a bez prílišne detailne odborných popisov. Na druhú stranu, je dôležité neskĺznuť k povrchnosti argumentácie.

Rady a odporúčania pri formulovaní zadania 

Ak učiteľ zadá úlohu vytvoriť faktický blog, mal by toto zadanie doplniť nasledujúcimi radami. Ak ste učiteľ / učiteľka, pomôžte svojim študentom týmito inštrukciami:

  • Cieľom blogu nie je napísať vedecký elaborát, ale zrozumiteľnou formou vytvoriť text o zvolenej téme, ktorý oprie o korektné dáta
  • Údaje, ktoré použijú, musia byť dohľadateľné a overiteľné (ak to zvolený formát vyžaduje, vždy v textoch uvádzame zdroje)
  • Študenti by mali byť informovaní, že primárnym zdrojom údajov nie je novinový či webový článok, v ktorom boli použité, ale priamo ten zdroj, z ktorého daný článok cituje alebo čerpá.
  • Učiteľ by mal študentom odporučiť, aby si overili hodnovernosť použitých zdrojov – z akej tlačovej agentúry pochádza novinový článok? Má ju uvedenú? Akou metodológiou bol vypracovaný výskum, ktorý je citovaný – použila sa dostatočná testovacia vzorka? (prieskumy robené na malých vzorkách respondentov zväčša nemajú veľkú výpovednú hodnotu)
  • Vzhľadom na to, že ide o stredoškolákov, ktorí ešte nie sú zorientovaní vo vedeckých postupoch a v tom, ako ich kriticky zhodnocovať, pomôže im pár tipov na korektné zdroje informácií (odporučené zdroje k menšinovým témam uvádzame v tejto časti publikácie)
  • Stredoškolákom treba pripomenúť, že wikipédia nie je poctivým zdrojom (nakoľko jej obsah vytvára ktokoľvek, kto chce, a teda nemusí byť zárukou odbornosti a správnosti)
  • každom demytizačnom nástroji, aj pri videách, blogoch či grafikách,  platí zásadné pravidlo, že pracujeme len s hodnovernými zdrojmi a údajmi, neskresľujeme informácie, nevytvárame tendenčný kontext apod.
  • Z hľadiska tém môže ísť o reakciu na postoje extrémistov k EÚ, o dávkach pre Rómov, môžu si vziať na paškál niektorý text extrémistov o holokauste a vytvoriť k nemu „oponentúru“

2. NAPÍŠTE BLOG AKO SKUTOČNÝ PRÍBEH  

Iným typom textu propri “fakticko-demytizačnom” môže byť taký, ktorý je viac osobný a ktorým študent tlmočí posolstvo k téme prostredníctvom vlastného názoru a skúseností. Príkladom môže byť blog sprostredkúvajúci skutočný príbeh osoby z radov LGBTI, ktorý ich približuje ako bežných ľudí s bežnými starosťami alebo o tom, že vašu stratenú peňaženku našla Rómka (samozrejme, podmienkou je, aby išlo o skutočné príbehy).

Určite sú totiž užitočné aj také texty, v ktorých sa osočovaných skupín aspoň ľudsky a solidárne zastaneme. Vo virtuálnom svete sa totiž ďaleko úspešnejšie šíria správy o negatívnej skúsenosti, než tie, ktoré by dali šancu priblížiť tú ktorú menšinu aj cez pozitívne skúsenosti. Bez toho však nemôže byť vnímanie a hodnotenie menšín vyvážené.

Rady a odporúčania pri formulovaní zadania 

  • Učitelia by mohli študentov posmeliť k tomu, aby sa podelili o svoj pozitívny zážitok s príslušníkom menšín (prípadne príbeh, ktorý sa stal ich blízkym). Je jedno, či ide o spolužiaka, bývalú frajerku, ochotnú úradníčku či susednú rodinu.
  • Ak chceme vyvažovať diskusiu pozitívnymi informáciami, musia byť vždy pravdivé a autentické.
  • Ak komunikujeme príbeh tretích osôb, mali by s tým byť podľa možností uzrozumené (samozrejme, to sa netýka príbehov, keď stretneme náhodne skvelého čašníka Afgánca, čiže keď sa chceme podeliť o príjemnú skúsenosť s anonymnou osobou)
  • Najlepší príbeh je ten, ktorý sa nás priamo týka. Nič neponúkne uveriteľnejšiu perspektívu, než je tá, ktorú nám ponúka osoba s vlastnou skúsenosťou. Aj keď je samozrejme veľmi náročné pre chodiť s kožou na trh. Ak je v triede žiak / žiačka, ktorá sa otvorene hlási k národnostnej, etnickej, náboženskej menšine, učiteľ ju môže posmeliť, aby ponúkla svoj vlastný príbeh či pohľad na nenávistné prejavy. Pokiaľ však nie je žiak sám ten, kto sa k danej menšine otvorene hlási, učiteľ by mu rozhodne nemal sám žiadnu takúto kategóriu podsúvať (etnicitu, národnosť, sexuálnu orientáciu), aj keby mal všetky pádne indície predpokladať jeho pôvod
  • Učitelia by mali študentov vyvarovať pred tým, aby takýto blog pôsobil pateticky a moralizátorsky. Takéto texty, ktoré sú príliš všeobecným apelom na hodnoty, nie sú prínosné a nezanechávajú v čitateľovi emočnú stopu.

Hľadanie zdrojov korektných informácií  

HĽADANIE ZDROJOV INFORMÁCIÍ 

Autorka: Irena Bihariová

Študenti dnes čoraz viac siahajú po internetových zdrojoch ako prameňoch, z ktorých čerpajú informácie.

  • Pri zadávaní tém seminárnych prác či referátov študentov poučte o tom, aby si informáciu získanú z jedneho zdroja preverili ďalším zdrojom – môžu siahnuť po tlačených materiáloch, môžu sa obrátiť na občianske združenie so žiadosťou o pomoc pri spracovaní tém (relevantných pre ich agendu), prípadne so žiadosťou o doplnenie zdrojov. Rovnako sa môžu obrátiť na orgány štátnej správy s oficiálnou žiadosťou o informácie (možte im zaslať vzor takejto žiadosti – ide o veľmi jednoduchý formát, množstvo vzorov je voľne prístupných na internete)
  • Je taktiež dôležité, aby pracovali podľa možností s priamymi (prvotnými) zdrojmi – a teda necitovali inú seminárnu prácu či referát.
  • Ponúknite študentom web stránky, ktoré im môžu slúžiť ako bezpečný zdroj informácii v témach týkajúcich sa menšín, ľudských práv alebo extrémizmu

(zoznam je len ilustračný, nie úplný)

  • Ľudia proti rasizmu (najmä obsah týkajúci sa online extrémizmu) : protinenavisti.sk
  • Web stránka o migrantoch, cuzincoch, multikulti, Rómoch : multikulti.sk, (prevádzkuje Nadácia M. Šimečku)
  • Občan, demokracia a zodpovenosť : oad.sk, (diskriminácia, rodová rovnosť)
  • Nadácia otvorenej spoločnosti : osf.sk, (vid najmä sekcia Publikácie)
  • Amnesty international Slovensko : amnesty.sk
  • Centrum pre výskum etnicity a kultúry : cvek.sk (vid najmä sekcia Dokumenty)
  • Človek v ohrození : clovekvohrozeni.sk
  • Všetko o diskriminácii : diskriminacia.sk
  • Základné mýty a fakty o Rómoch : syndromrom.sk (prevádzkuje Ľudia proti rasizmu)
  • Všetko o migrácii, cudzincoch : integration.sk
  • Dokumentačné stredisko holokaustu: holokaust.sk
  • Príbehy preživších holokaust a totalné režimy: https://www.postbellum.sk
  • Bezpečné surfovanie na internete : zodpovedne.sk
  • Práva lesieb, gayov, bisexuálov a transgender : lesba.sk , www.qcentrum.sk
  • Práva žien a rodová rovnosť : aspekt.sk, www.moznostvolby.sk
  • Islamská Nadácia (Informácie týkajúce sa islamu a islamofóbie) : islamonline.sk
  • Fórum náboženstiev sveta Slovensko (téma medzi náboženského dialógu): http://fwr.sk
  • Antipropaganda, témy spojené s NATO a zahraničnou politikou: http://antipropaganda.sk
  • Zoznam konšpiračných webov: konspiratori.sk

FAQ: Ako mám spoznať, že mám v triede radikalizujúceho sa žiaka? A čo s tým?

Ako mám spoznať, že mám v triede radikalizujúceho sa žiaka? A čo s tým?

Autorka: Irena Bihariová

Na tomto mieste odpovedáme na najčastejšie dotazy a otázky zo strany učiteľov, ktoré nám zvykli adresovať v debate o “identifikátoroch” rizikových študentov – teda takých, u ktorých hrozí riziko radikalizácie a ktorým sa oplatí viac venovať.

Čo si mám dnes všímať na jeho výzore? Čo majú teraz za módu?

Práve vďaka silnej vizuálnej stope, ktorú v našej pamäti zanechala éra neonacizmu z 90-tych rokov, máme často tendenciu asociovať si extrémistov s holohlavými mladíkmi v bomberách. Túto predstavu treba čo najskôr opustiť.

Dnes skutočne nie je možné rozoznať rizikových mládežníkov podľa oblečenia, účesov či tetovania. Nie je žiadnym prekvapením, že sú to na výzor úplne bežní mladíci a (čoraz viac aj) dievčatá. Môžu byť súčasťou rôznych hudobných a štýlových subkultúr – od EMO, cez techno až po hiphop.

U tej skupiny študentov, ktorá je viditeľne značkovaná logami extrémistických skupín, už zrejme učiteľ zistil ich ideologické inklinácie aj bez toho, aby skúmal ich oblečenie.

Čo má byť prvým “varovným signálom”

Najlákavejším pojítkom medzi extrémistickou scénou a mládežníkmi, ktorí ešte nie sú tak celkom ich členskou súčasťou, sú témy, ktorými extrémna pravica operuje (ad témy – pozri články v sekcii Extrémizmus). Ak v nich učiteľ začne u študenta pozorovať súlad postojov s extrémnou pravicou, je to prvý zjavný indikátor, ktorý možno v rámci vyučovania odhaliť.

  • Ide najmä o postoj k Rómom, ak vykazuje výraznú neznášanlivosť alebo ak je argumentovaný rétorikou extrémnej pravice. Rovnako tak voči ostatným menšinám.
  • naznačuje kritiku demokracie – hovorí o nej ako o nefunkčnom či nespravodlivom systéme, viac či menej opatrne formuluje požiadavku zmeny systému. (Samozrejme, takéto úvahy ešte z nikoho extrémistu nerobia, no sú prvým symptómom toho, že študent rozmýšľa o demokracii skepticky, možno pohŕdavo a s frustráciami. Necíti dôveru v existujúci systém, alebo si väčšinou neuvedomuje riziká ostatných režimov a foriem vlády. Práve takéto zmýšľanie a náhľad na systém býva veľmi silným podkladom pre ideovú súhru s extrémistami)
  • spochybňuje verifikované javy a vedecké postupy – napríklad sa skepticky vyjadruje o medicínskych dôkazoch (“farmalobby”), spochybňuje zistenia akademických autorít, nedôveruje historickým faktom.
  • má dojem, že sa niekto stále pokúša manipulovať ním alebo verejnosťou – vykazuje určitú “sociálnu paranoju”: formuluje presvedčenie, že niekto sa cieľavedome usiluje manipulovať spoločnosť, alebo sa snaží “zamlčiavať pravdu”. Tým “niekto” môžu byť “štandardné médiá”, “slniečkari dotovaní Sorošom”, “homoloby”, “Brusel”, “západní sionisti”, alebo len akýsi anonymný “systém”.
  • pri písomných prácach sa odvoláva na pochybné zdroje a konšpiračné weby. Ich zoznam nájdete na web stránke konšpiratori.sk
  • niekedy má svojsky slovník, typický z prostredia konšpiračných komunít, ktorým označuje kritizované javy: presstitúti, židobanstri, fašistickí liberáli, ekonomický fašizmus, kiskoidi apod.

Samozrejme, netvrdíme, že niektorý z týchto prejavov je dôkazom o ideologickej inklinácii študenta smerom k extrémizmu. Ide skôr o “varovné signály”. Vtedy je dôležité, aby učiteľ dokázal zvládnuť so študentom priateľskú, korektnú a argumentačne presvedčivú diskusiu práve o tých témach, v ktorých je v súlade s rétorikou extrémnej pravice.

Ale veď on bol práveže študentom, ktorého dejepis a občianska náuka bavili. Zvykol na hodine diskutovať, a aj toho veľa vedel. 

Áno, to je práve ten “paradox súčasných extrémistov”, ktorý popiera zaužívanú predstavu o mladíkoch z učňovských škôl, s nízkou motiváciou vzdelávať sa v spoločensko-vedných odboroch a skôr násilných, než intelektuálnych typoch. Rovnako tak neplatí, že ide poväčšine o problémové deti z problémových rodín, so slabým sociálnym zázemím.

Dnes už je skôr mýtom, že študenti sympatizujúci s extrémistickou ideológiou majú málo poznatkov a preto im treba zvýšiť hodiny dejepisu alebo ich vziať do Osvienčimu. Mnohí učitelia sa nám posledné roky sťažovali skôr na opačnú situáciu: žiak prichádza na hodinu nabitý množstvom informácií, ktoré zaskočia aj samotných vyučujúcich. Polemizujú s učiteľom o oficiálnych a verifikovaných skutočnostiach, javoch či udalostiach a konfrontujú ho informáciami, s ktorými sa pedagóg doposiaľ nestretol. Na konci dňa je to práve učiteľ, kto sa začne cítiť argumentačne “v úzkych”.  Je to pochopiteľné – študenti totiž vyťahujú “poznatky” z pochybných web stránok, alebo priamo z konšpiračných časopisov a extrémistických kanálov. Učiteľ tým pádom nemá šancu oponovať im, lebo sa s takouto teóriou či výkladom udalosti ešte nestretol.

Ak teda hľadáme indikátori “rizikových študentov”, potom schopnosť obaliť “nezmyselné teórie” do intelektuálneho pátosu je jedným z nich.

S kým mám riešiť, ak vybadám, že smeruje na šikmú plochu? A čo mám celkovo robiť? 

V prvom rade je na mieste komunikácia so samotným študentom. Samozrejme, bez toho, aby sa vôbec otvárala téma extrémizmu a aby to žiak vnímal ako  prehľadnú a čitateľnú snahu umravniť ho. Dovoľujeme si preto navrhnúť pár komunikačných rád:

  • komunikujte s ním o danej “toxickej téme”, nie o tom, čo je v jeho postoji zhubné alebo extrémistické
  • hovorte o samotnom obsahu témy, nie o ňom
  • naštudujte si danú tému a buďte mu korektným, no presvedčivým debatným oponentom. Musí cítiť, že s ním o tom komunikujete preto, lebo vás jeho názor zaujíma a chcete rovnocenne konfrontovať vaše vzájomné poznatky.
  • zapájajte do diskusie aj ostatných spolužiakov – má ísť o spoločnú debatu, nie o konfrontovačný súboj učiteľa s konkrétnym žiakom.
  • dajte si vzájomný sľub, že vy si prečítate článok, ktorý vám odporúča, a on zase článok, ktorý odporúčate vy jemu (neponúkajte mu knihu, stratilo by sa momentum vašej spolupráce) Následne spoločne diskutuje to, čo ste sa obaja dočítali.
  • rozdajte celej triede alebo skupine žiakov úlohu, v ktorej rizikový študent bude musieť pracovať s odporučenými zdrojmi – napr. dostane za úlohu pripraviť politickú kampaň pre fiktívnu liberálnu stranu, v ktorej má za cieľ predstaviť svojim voličom výhody členstva  v EÚ.
  • Ohľadom ďalších tipov odporúčame tiež článok na tomto webe “Mám v triede sympatizanta extrémizmu. Čo s tým?”

“Umlčiavaní martýri” a sloboda slova

SLOBODA PREJAVU, JEJ LIMITY A VÝZNAM OBMEDZENÍ 

Autorka: Irena Bihariová

Mnohokrát sa šíritelia nenávistných prejavov (tzv. cyberhate) zvyknú brániť odvolávaním sa na slobodu slova.  Na akýkoľvek náznak, ktorým sa niekto snaží obmedziť ich verbálnu agresiu reagujú precitlivene: vyhodnocujú to ako snahu o cenzúru a umlčiavanie. Touto seba štylizáciou do role „prenasledovaných martýrov“ sa snažia dokázať, že prinášajú háklivé odhaľujúce informácie, ktoré sa „mocipánom“ (ako ich oni volajú) nepáčia.

UMLČIAVANÍ MARTÝRI

Paradoxom pri tom je, že rôzni „odporcovia establishmentu“ sú aktívnymi blogermi, majú desiatky webov, vlastné spravodajské portály, internetové vysielanie či dokonca printové magazíny dostupné pri pokladniach kníhkupectiev. Žiadna z mimovládnych organizácií sa nemôže pochváliť toľkými kanálmi. Žiadna z nich nie je finančne schopná tvoriť rádio, magazíny, vlastné TV vysielanie, ako oni.

V prostredí sociálnych sietí majú najpočetnejšie online fóra a ich „diskusné úderky“ sa radi vypravujú aj do online priestoru mimovládnych organizácií. (Pre ilustráciu: fanpage strany „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“ mal  takmer 80.000 členov). Faktom teda je, že sú to zrovna títo „umlčiavaní rebeli“, ktorí v skutočnosti zahltia a doslova ovládnu všetky online debaty k témam menšín, migrácie, integrácie, Európskej únie, geopolitiky apod, a ktorí majú úžasne veľkorysý priestor na šírenie svojich posolstiev.

AKO JE TO S CENZÚROU

V skutočnosti nie je ani agenda extrémnej pravice, ani rôznych online konšpiračných komunít, nejakým cenným artiklom, ktorý si treba pod pultovo objednávať. Naopak, internet – ktorý je všeobecne na šírenie informácii ďaleko efektívnejší a viac využívaný nástroj, než klasické média – je nimi zaplavený. Ak v ňom práveže niekto ťahá za kratší koniec, tak je to názorová opozícia. Kritická menšina už dávno rezignovala a nevstupuje do debát, ktoré sú do pár minút zahltené „revolučnou úderkou“ a jednotlivcami, ktorí potrebujú demonštrovať svoj odpor k utečencom, Rómom či gejom.

MÁ MAŤ PREJAV NÁZORU PRÁVNE LIMITY?

V demokratickej spoločnosti takmer žiadne právo neplatí absolútne, neobmedzene a bezvýhradne. Sloboda mávať päsťou však končí vždy na špičke niekoho nosa. Inými slovami –  nikto nemôže svoje právo vykonávať bez akýchkoľvek mantinelov, v opačnom prípade by totiž bezbrehý výkon práv jedného člena spoločnosti viedol k tomu, že obmedzí výkon práv ostatným členom spoločnosti.  Táto rovnica platí aj pre právo na slobodný prejav názorov.

ÚSTAVNÉ LIMITY SLOBODY SLOVA

Hoci Ústava radí slobodu prejavu medzi základné práva, zároveň ho limituje výpočtom záujmov, v mene ktorých môže byť sloboda prejavu obmedzená. Napríklad, ak je to nevyhnutné na  ochranu práv a slobôd iných. Práve tento prípad sa týka aj nenávistných prejavov.

 

 TRESTNOPRÁVNE LIMITY SLOBODY SLOVA

Podrobnejšie pravidlá vytyčuje Trestný zákon, ktorý zakazuje písomné, ústne, grafické či online prejavy, ktoré zasahujú do cti, povesti a dôstojnosti ľudí, len pre ich rasu, etnicitu, národnosť, náboženské či politické presvedčenie alebo sexuálnu orientáciu. Takto obmedzený koncept slobody slova je prítomný takmer vo všetkých európskych krajinách a je v súlade s medzinárodnou legislatívou.

 

MÁ ZMYSEL LIMITOVAŤ SLOBODU SLOVA?

Častou výhradou (zaznievajúcou nielen z radov samotných autorov týchto prejavov) je to, že by sa akýkoľvek verbálny prejav nemal stíhať vôbec. Či už sú to výroky tvrdo hanobiace menšiny, alebo texty spochybňujúce holokaust, alebo materiály propagujúce extrémistickú ideológiu, treba to vraj nechať na občiansku spoločnosť – aby v rámci nej prebiehala diskusia, ktorá dané názory argumentačne prekričí.

V tomto kontexte si pripomeňme kauzu z mája 2016 vo veci výrokov poslanca za ĽNSN, Mazúreka:

Vyšetrovateľ prešovskej polície zhodnotil[1], že výroky nenapĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, pretože ide o vec názoru, a je lepšie, keď sa takéto postoje vydiskutujú v rámci verejnej občianskej debaty. Odhliadnuc od toho, že takýto postup vyšetrovateľa je absolútne neprípustný ( pretože jeho úlohou je posúdiť skutok v kontexte trestného práva, a nie vytvárať spoločenské riešenia pre protiprávne konanie), je takáto úvaha ilustráciou nepochopenia možností a schopní slovenskej občianskej spoločnosti.

Zdroj: Archív Jána Benčíka

Prečo je v Slovenskej republike nevyhnutná právna regulácia takýchto verejne prejavených názorov, a prečo Slovensko (ale ani Európa ako taká) nepristúpila ku konceptu „neobmedzenej slobody slova“ (ako je tomu v prípade USA)?

  1. Európske krajiny, a Slovensko zvlášť, majú historickú skúsenosť s nacizmom. Akákoľvek snaha o revitalizáciu tejto ideológie či pokusy o jej propagovanie vníma Európa podstatne citlivejšie, než Spojené štáty, ktoré túto skúsenosť nemajú. Fašizmus rozpútal druhú svetovú vojnu, zničil krajiny a milióny ľudských životov. Európa si v tomto kontexte dala záväzok nikdy nedopustiť, aby tieto idei nachádzali v Európe svoju živnú pôdu. V neposlednom rade, v Európe, aj na Slovensku, ešte stále žijú preživší holokaustu. Ako by títo ľudia, ich potomkovia a vôbec židovské či rómske obyvateľstvo vnímalo, keby sa popri nich v parku premávali skupiny so vztýčenými ríšskymi vlajkami a na svojich barákoch nachádzali znovu nápisy „Juden raus“?
  2. Ako sme spomenuli vyššie, na Slovensku ťahá za kratší koniec názorová opozícia, ktorá by bola ochotná a schopná viesť argumentačné súboje s takýmito offline či online hnutiami. Moderné dejiny Slovenska nemajú takmer žiadnu tradíciou v boji za práva a obhajobu slabších. Naopak, sme svedkami toho, ako práve v najslabších článkoch našej spoločnosti (v chudobných ľuďoch, žijúcich na periférii) nachádzame vinníkov a nepriateľov. Je naivné predpokladať, že by sa ich niekto zastal, keď vidíme, že práve v postojoch voči menšinám nachádzajú extrémistické subjekty silného spojenca v radoch verejnosti.
  3. Špecifikom Slovenska je to, že agenda extrémnej pravice má silný dopad na verejnú mienku, ale aj na postoje štandardných politikov. Miesto toho, aby takéto subjekty mobilizovali verejnosť a politikov k odmietaniu ich agendy, tak naopak, ich agenda sa mainstreamizuje a preniká aj do programov či rétoriky štandardných strán. Keď po voľbách do Národnej rady v marci 2016 pripravilo združenie Ľudia proti rasizmu výzvu pre poslancov (stopfasizmu.sk), aby sa zaviazali k odmietnutiu spolupráce so stranou ĽSNS, našlo sa len 21 poslancov, ktorí sa k výzve pridali.

Faktom teda je, že ak by tu zákony a právo neplnili úlohu „dvihnutého prsta“, tak na Slovensku žiaľ nebude takmer nikto, kto by tieto názory vytláčal z verejnej diskusie. Kým v USA sú síce právne tolerované otvorené propagácie nacizmu, (napr. v uliciach možno naraziť na  skupinky pochodujúcich pod nacistickou vlajkou), majú tieto hnutia marginálny dopad na formovanie verejnej mienky. U nás je proces opačný – v postojoch extrémnej pravice nachádzajú inšpiráciu aj viaceré navzájom protichodné názorové tábory, pričom práve niektoré tézy extrémnej pravice tvoria ich spoločné názorové prieniky

[1] Prelink: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/394039-kotlebovho-poslanca-za-vyroky-o-holokauste-stihat-nebudu/

 

Súčasný naratív extrémnej pravice – ako ho dešifrovať

SÚČASNÝ NARATÍV EXTRÉMNEJ PRAVICE

Autorka: Irena Bihariová

Čo sú dnes témy, pod ktoré extrémna pravica dokázala skryť svoju ideológiu a zmobilizovať spoločnosť?  Na začiatok treba povedať, že témy, ktoré nastoľujú, zvyčajne nie sú samé o sebe toxické: kritizovať politické, ekonomické či sociálne pomery v krajine ešte z nikoho extrémistu nerobí.

Práve tým však dokázali verejnosť úspešne zmiasť. V skutočnosti je nimi formulovaná kritika podávaná so značnou dávkou manipulácií a dezinformácií, pričom nesmeruje k odstráneniu problémov, ale k burcovaniu nenávisti voči vybraným skupinám obyvateľstva.

Pri bližšom skúmaní ich agendy zistíme, že jej spoločným menovateľom je ochrana národa pred akýmsi pomyselným nepriateľom: pred Bruselom, menšinami, liberálmi či tzv. zahraničnými agentami. Na označenie nepriateľa používajú na pohľad etnicky, rasovo či nábožensky  neutrálne pojmy: hovoria o parazitoch, asociáloch,  zradcoch národa, finančných špekulantoch či úchyloch, ktorí ohrozujú slovenské rodiny. Jedným dychom dodávajú, že im neprekážajú Rómovia ako takí, ale kriminálnici.

 PÔVODCA PROBLÉMOV

Kľúčom na dešifrovanie ich agendy je všímať si, na základe akých kritérii definujú pôvodcov spoločenských problémov. Skúsme si to ilustrovať na pár príkladoch:

  1. keď vystupujú proti kriminalite, nikdy nevystupujú proti kriminalite ako takej. Svojim programom či protestami reagujú výlučne na prípady trestnej činnosti páchanej príslušníkmi menšín. Kľúčom výberu teda nie je druh kriminality, ako je to napríklad bežné pri klasických mimovládnych organizáciách (napr. venujúcich sa korupcii, rasovomotivovanej kriminalite, týraniu osôb či zvierat), ale etnicita či rasa páchateľa.

Výber článkov z web stránky ĽSNS v sekcii, v ktorej mapuje kriminalitu 

 

 

 

 

 

 

 

 

2. Rovnako manipulatívne postupujú, keď sa snažia vyvolať nenávisť voči neheterosexuálnym menšinám, skrývajúc svoj cieľ za ochranu slovenských rodín. V skutočnosti v ich článkoch či videách nenájdeme zmienku o fenoméne domáceho násilia, gamblerstve či iných patológiách, ktoré skutočne ohrozujú rodiny. Ide mi teda o ochranu rodín, alebo len o to, aby vzbudili nenávisť voči konkrétnej menšine?

3. V extrémistickej rétorike nechýbajú apely na ochranu slovenského národa pred protištátnymi živlami či zahraničnými finančnými špekulantmi. Keď by sme však podrobnejšie preštudovali ich materiály, zistíme, že sa nás v skutočnosti pokúšajú chrániť pred tzv sionizmom a „nadvládou Židov“.

4. Vo svojich oficiálnych prejavoch sa zasadzujú za ochranu životaschopného slovenského národa. Ako však plánujú naložiť s tými, ktorých vyhodnotia za neprínosných? A čo v skutočnosti znamená nastolenie poriadku v štáte v chápaní extrémistov?

Výroky z online publikácie „Stratégia riešenia cigánskeho problému“, pod ktorou je ako autor uvedený Marián Mišún, kandidát strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko

Je teda nepochybné, že extrémistami definovaní „pôvodcovia problémov“, ktoré sa oni „snažia riešiť“, sú v skutočnosti vždy skupiny s homogénnym etnickým, národnostným, sexuálnym či náboženským zložením. Nejde im o samotný problém, ten len manipulatívne zneužívajú na to, aby prostredníctvom neho mohli identifikovať jeho „príčinných pôvodcov“ a aby ním legitimizovali svoju existenciu. Konkrétne etnické, národnostné, sexuálne či náboženské skupiny tak nie sú očividne nenávidené pre ich biologické či antropologické znaky, ale preto, že sú „pôvodcami problémov“. V ich rétorike sú síce „škodcovia“ definovaní prostredníctvom sociálnych vlastností, no v skutočnosti tieto vlastnosti priraďujú vždy ku konkrétnym národnostným, sexuálnym, náboženským či etnickým skupinám. Ak si pripomenieme definíciu rasizmu na začiatku publikácie, neunikne nám, že selekcia „nepriateľov“ podľa biologického a antropologického kľúča je neodškriepiteľná.

Podobne manipulatívne postupujú v ostatných oblastiach svojej agendy: svoj cieľ obmedziť demokratické prvky štátu skrývajú sa spravodlivý boj proti systému, úmysel hanobiť menšiny vydávajú za boj za slobodu slova a kritikou systému mlžia svoje skutočné ciele.

 

Zmeny v prejavoch extrémizmu po roku 2005 a jeho súčasné podoby.

ZMENY V PREJAVOCH EXTRÉMIZMU PO ROKU 2005 A JEHO SÚČASNÉ PODOBY

Autorka: Irena Bihariová

  1. NOVÝ IMIDŽ

Skupinová identita hrala medzi extrémistami vždy dôležitú úlohu. Ich móda po roku 2005 prešla vývojom od vojenských čiernych uniforiem, cez vlastné športové značky, ďalej cez tzv. black block štýl až po zelené tričká a obleky. Súčasní extrémisti sa snažia splynúť a pôsobiť konvenčne, spoločnú identitu si udržujú skôr už len logami.

 2. ZMENY V RÉTORIKE

Na udržanie a ďalšie živenie svojho posolstva extrémnej pravice bolo nevyhnutné, aby zmenila svoju rétoriku tak, aby nepriťahovala prílišnú pozornosť policajných a informačných zložiek, a zároveň nech je schopná pritiahnuť pozornosť čo najširšej verejnosti. Bolo jasné, že ak sa bude agenda naďalej točiť nosne okolo antisemitizmu, spochybňovania holokaustu, rasových doktrín či ak sa bude realizovať len pietnymi akciami k národným postavám a historickým medzníkom, takýto prístup danú ambíciu nenaplní. Preto bolo potrebné postupne celú agendu prekonfigurovať. Podobný proces obrody sa však nedial len na Slovensku, ale aj v ostatných európskych krajinách.

Súčasná politicky aktívna extrémna pravica sa snaží osloviť verejnosť takými témami, ktorými si dokáže získať väčšiu priazeň, než by si získala explicitnými a priamymi odkazmi na tretiu ríšu.  Samozrejme, aj dnes sa „podarí“ politicky aktívnym členom extrémistických subjektov „uletieť“ vyjadreniami, ktorými sa dotýkajú Židov či holokaustu. V zásade sa však priamej konfrontácii s tými témami vyhýbajú.

Témy, s ktorými pracujú, podávajú formou demagogického naratívu, v ktorom sa snažia predstaviť pôvodcu problémov z „nepriateľských skupín“ a zároveň samých seba ako tých, ktorí jediní majú záujem dôsledne problém riešiť. V ich podaní však chýba odbornosť a hlbšia znalosť problematiky, v ktorej sa snažia verejne etablovať. Ide skôr o chrlenie populistického klišé a zneužívanie tém na legitimizáciu svojej existencie.

3. NOVÉ TÉMY

Politické krídlo extrémistickej scény sa v súčasnosti snaží vyhýbať témam, ktorými by poškodzovala svoj starostlivo budovaný imidž „slušných pracujúcich patriotov“. Aktuálne sa agenda slovenskej politicky aktívnej krajnej pravice živí týmito základnými témami:

 a) Politické, sociálne a ekonomické témy

  • deklarovaný odpor k systému demokratického zriadenia
  • Témy spojené s korupciou, prácou policajných zložiek, s úlohou médií, mimovládneho sektora – snažia sa v nich profilovať ako subjekt, ktorý je morálne nadradený a cnostnejší než všetky ostatné subjekty (či už v politickom alebo mimovládnom spektre) a ktorý má zaručený patent na to, ako si s problémami v spoločenských a politických sférach poradiť.  V skutočnosti je odborný kapitál krajnej pravice na Slovensku ešte vždy skôr blízky krčmovému tliachaniu. Nasvedčuje tomu nezmyselnosť sľubovaných krokov, ktoré predstavujú ako „zaručený recept“, neuvedomujúc si ich vzájomnú protirečivosť.[1] Nepriateľov spomedzi médií označujú ako presstitúti; židobanstri, sorošovci, zapredanci apod. Na označovanie mimovládnych organizácií dokonca predložili návrh zákona, v zmysle ktorého by mali byť označovaní za zahraničných agentov
  • Boj proti EÚ a NATO, Medzinárodnému menovému fondu, Svetovej banke. Za všetkými subjektmi tohto typu vidia sionistické sprisahanie a záujem o akési ovládnutie sveta a podrobenie národov.
Slovenské hnutie obrody. Zdroj: www.sho.sk

b) Protimenšinové témy 

  • Vyťahovanie príkladov kriminality spáchanej Rómami, ktorými sa snažia podnecovať verejnú nenávisť k rómskemu etniku a vyvolávať dojem o homogenite rómskej menšiny. Aktivizujú sa aj šírením rôznych zavádzajúcich správ a hoaxov[2], samozrejme, bez základných poznatkov o problematike a príčinách sociálne vylúčených komunít. V tejto téme za celý čas neponúkli jediné riešenie, ktoré by bolo právne, technicky a ekonomicky realizovateľné. Dišputy sa v tejto téme točia okolo prvoplánovej represie, pracovných táborov a pod.
  • Odmietanie akejkoľvek migračnej politiky
  • Boj proti sexuálnym menšinám
  • V súčasnosti nezriedka produkujú materiály, ktoré sa snažia zapôsobiť na laického čitateľa dojmom odbornej štúdie obsahujúcej nové, doposiaľ zatajované poznatky o menšinách. Popisujú moslimov, Afroameričanov, Židov, LGBTI menšiny nie v duchu prvoplánovej rasovej /etnickej nenávisti či v duchu niekdajšieho hesla „White power“, ale skôr pod plášt
    ikom „nových vedeckých objavov o ich povahe a schopnostiach“.

c) Témy spojené s históriou 

Tieto témy pre extrémnu pravicu ostávajú naďalej trvalou súčasťou jej repertoáru. Tak ako v minulosti, aj v súčasnosti sa venujú obdobiu Slovenského štátu, relativizácii zločinnosti Slovenského štátu a glorifikácii jeho politických postáv, taktiež patetizujú národnobuditeľské obdobie a jeho postavy.

4. DEFINOVANIE NOVÝCH NEPRIATEĽOV

S určitou úľavou a nádejou možno skonštatovať, že väčšina obyvateľstva je už ako-tak oboznámená s holokaustom a osudom Židov v európskom regióne počas druhej svetovej vojny. Samozrejme, aj dnes existuje určité spektrum obyvateľstva, ktoré s obľubou spája súčasné ekonomické problémy, prítomné takmer vo všetkých ekonomikách západného sveta, so „sprisahaním židov“ a s „ovládaním trhov židovskou svetovládou“. Napriek tomu je však bežný volič relatívne citlivý na rétoriku, v ktorej by mu politický kandidát tvrdil, že za jeho biedu môže „židovská loby“.

Antisemitizmus v réžii súčasnej, politicky aktívnej krajnej pravice je skôr podprahový, skrýva sa za kritiku Izraela, boj proti sionizmu a tiež za slobodu vedeckého bádania, ktoré v ich podaní smeruje k relativizovaniu holokaustu.

Oveľa vďačnejším nepriateľom, voči ktorému slovenskí pravicoví extrémisti dlhodobo prejavujú svoju nenávisť, sú Rómovia. V tejto téme najčastejšie prichádzajú so živením nijako neverifikovaných či vyslovene klamlivých mýtov a téz. (Ako tieto mýty rozoznať a ako na ne reagovať, si možno naštudovať v sekcii Rómovia na web stránke www.argumentuj.sk)

Najmä po roku 2015, po migračnej kríze, rozšírili katalóg nepriateľov národa aj o migrantov a moslimov. Podobne ako v prípade Rómov, aj tu vyvolávajú falošné hrozby o danej skupine, alarmujúc pred ich plánovanou „inváziou“ na Slovensko a selektívnym informovaním o kriminalite spáchanej moslimami v zahraničí.

Medzi terče ich nenávisti patria dlhodobo aj LGBTI ľudia.

V súčasnosti sa veľmi intenzívne zameriavajú aj na kreovanie nepriateľov v subjektoch mimovládneho sektora, obviňujúc ich z rôznych „finančných konšpirácií“ v snahe diskreditovať aktivistické hnutia a v nich pôsobiace osoby. K nepriateľským skupinám patria novinári, občas policajti a tzv. „štandardní politici“.

5. INÉ FORMY AKTIVÍT

Aktivity slovenskej krajne pravicovej scény sa líšia v závislosti od prúdov, ktoré ju vnútorne diferencujú – inak sa aktivizujú subjekty, ktoré zatiaľ nedeklarujú politické ambície (Vzdor Kysuce), a inak tie, ktoré sú v štádiu budovania politického kapitálu.

V tomto smere treba dodať, že od roku 2005 prišlo k postupnej fúzie, kedy strana ĽSNS pohltila dovtedajšie nacionalistické frakcie.  Posledné dva – tri roky však znova rezonujú odstredivé sily, kedy sa od ĽSNS dištancuje jedna z najstarších extrémistických mimovládok „Slovenská Pospolitosť“. Rovnako tak sa niektoré kľúčové postoje z kandidátky ĽSNS  pokúšajú o vlastné projekty. Možno však očakávať, že ak príde na voľby do národného parlamentu, bude to znova kandidátna listina ĽSNS, ktorá ich spojí.

V súčasnosti možno zhodnotiť, že extrémistická scéna už neosciluje primárne okolo koncertných pódií, ale skôr verejných tribún. Namiesto hudobných textov formulujú politické programy a namiesto prvoplánových sídliskových bitiek sa snažia presadiť svoju agendu prostredníctvom internetu.

Aktivity teda majú charakter realizácie politických práv, ku ktorým patrí najmä:

  1. Sloboda šírenia informácií = toto právo realizujú najmä prostredníctvom rôznych webových portálov a blogov. Tie sa na prvý pohľad tvária ako alternatívne zdroje informácií, ako intelektuálne a seriózne štúdie. Po prečítaní viacerých z nich však nemožno prehliadnuť spoločný ústredný motív a kontext : „štúdie“ odhaľujú židovské sprisahanie, genetickú predurčenosť Rómov ku kriminalite, teórie o populačnom prevalcovaní Európy moslimami a pod.
  2. Sloboda združovania = znamená právo občanov združovať sa na ochranu svojich záujmov v rôznych občianskych združeniach, think-thankoch či politických stranách. Príkladmi týchto aktivít je vznik viacerých nacionalistických združení (Slovenská pospolitosť, Slovenské hnutie obrody, Nové Slobodné Slovensko), ako aj extrémistických politických strán (SP – NS a jej nástupca Naše Slovensko).
  3. Sloboda zhromažďovania = organizujú verejné protesty, demonštrácie, pochody, verejné spomienkové akcie, verejné kultúrne či športové podujatia a pod.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

6. ZMENA CIEĽOVEJ SKUPINY, U KTOREJ HĽADAJÚ PODPORU

Kým v období zenitu neonacistických skinhedov bol okruh ich sympatizantov zložený najmä zo stredoškolskej mládeže, súčasní aktéri krajne pravicovej politiky hľadajú podporu viac u dospelého voliča. Orientujú sa najmä na tie skupiny obyvateľstva, ktoré žijú v ekonomicky stagnujúcich regiónoch. V týchto lokalitách – aj vzhľadom na väčšiu koncentráciu Rómov – dokážu poľahky presvedčiť obyvateľstvo, že sú to práve Rómovia, kto obyvateľom týchto oblastí „kradne chlieb z ruky“.

Samozrejme, nerezignujú ani na mladých voličov. Naopak – ĽSNS je strana s najmladším vekovým priemerom poslancov v Národnej rade SR, čo len ilustruje ich otvorenosť a prístupnosť mladej generácii.

Pre mladých sa dnes stávajú symbolom „martýrstva“ a „oprávnenej rebélie“, vidiac v nich hrdinov odvážne idúcich proti systému, ktorí ako jediní nemajú strach „pomenovať veci nahlas“.

 

[1] https://dennikn.sk/788123/kotlebov-program-nekompetentny-lzivy-nezmysel-a-populisticke-taraniny-ktore-sa-nedaju-splnit/

[2] Klamlivá správa pôsobiaca ako skutočný príbeh, ktorá sa šíri internetom. Známe sú hoaxy, v ktorých sa porovnáva plat zdravotnej sestričky s rómskou rodinou žijúcou z dávok, alebo o tom, že Rómovia sú oslobodení od poplatkov v lekárni a pod.

Prechod od éry neonacizmu k pravicovému extrémizmu

POSTUPNÝ PRECHOD OD ÉRY NEONACIZMU K ÉRE PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Postupný prechod neonacistickej scény k špecifikám pravicového extrémizmu (v jeho politologickom význame) sa na Slovensku udial pod vplyvom viacerých faktorov, eventuálne ich vzájomnou synergiou: prvé údery neonacistickej scéne dala policajná razia v roku 2001 v Papradne, v dôsledku ktorej značná časť vtedy aktívnej scény ustúpila do ilegality a anonymity postupne sa zbavujúc explicitnej rasovej rétoriky.

Nemalú úlohu zohral aj vplyv mimovládneho sektoru, ktorý v tomto období vykonal stovky školení pre mládež, viaceré osvetové kampane, verejné akcie zamerané na podporu občianskeho antirasistického frontu. Tým pomohol vytvárať opozíciu v radoch mládeže, ktorá sa od týchto hnutí nielenže dištancovala, ale dokázala ich stúpencov vylučovať z kolektívu „akceptovania hodných rovesníkov“.

Zásadný vplyv na postupné transformovanie extrémistickej / neonacistickej scény mali najmä udalosti roku 2005 – najmä vražda Daniela Tupého, ktorá výrazne zmenila verejnú mienku.

Rok na to bola rozpustená strana Slovenská pospolitosť – národná strana, čo bol taktiež zásadný úder pre hnutie.

V roku 2009 sa oficiálne dostal do trestnoprávnej legislatívy koncept extrémizmu[1] a tento pojem sa stal až do súčasnosti zastrešujúcim termínom pre nastupujúcu fázu vo vývoji scény.

UDALOSTI ROKU 2005 A JEHO NÁSLEDKY

Rok 2005 možno v určitom zmysle považovať za medzník vo vývoji extrémistickej scény na Slovensku. Súvisí predovšetkým s dvoma udalosťami, ktoré zmenili verejné vnímanie vtedajších extrémistov a v dôsledku ktorých nastala istá paralýza ich vtedajšieho účinkovania.

  • Vražda Daniela Tupého a jej vplyv na verejnú mienku

Jednou z týchto udalostí bola vražda študenta Daniela Tupého, ku ktorej došlo 4. novembra 2005 na Tyršovom nábreží v Bratislave.[2] Napriek tomu, že polícii sa dodnes nepodarilo objasniť všetky okolnosti prípadu, ktoré by viedli k identifikácii a usvedčeniu konkrétnych páchateľov, viaceré indície naznačovali, že páchatelia pochádzajú z radov pravicových extrémistov. V každom prípade možno vysloviť, že práve tento incident najvýraznejšie zlomil verejnú mienku. Dovtedy verejnosť aktivity neonacistickej scény istým spôsobom bagatelizovala, alebo vnímala skôr len ako školácku zábavku nepodarených výrastkov. Bez obrúska na ústach možno vysloviť aj to, že dovtedy známe vraždy a fyzické útoky v réžii týchto skupín smerovali prevažne proti Rómom, čo verejnosť až tak masovo nepohoršovalo. V tomto prípade sa však stal obeťou ideologicky motivovanej agresie príslušník majority, čo pochopiteľne vyvolávalo o to razantnejší odpor verejnosti. A možno aj konečné uvedomenie si, že krajne pravicový „žáner“ sa nakoniec vo svojej praxi dokáže otočiť proti komukoľvek.

  • Rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (2006)

Občianske združenie Ľudia proti rasizmu adresovalo v roku 2005 podnet generálnemu prokurátorovi na rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (SP-NS), ktorý si ho osvojil a inicioval konanie na Najvyššom súde. Najvyšší súd návrhu generálneho prokurátora vyhovel a stranu rozpustil.[3] Slovenská pospolitosť – národná strana (SP-NS) je tak historicky prvá a zatiaľ jediná politická strana v ére samostatného Slovenska, ktorá bola rozpustená.

Súd tak urobil s odôvodnením, že strana svojím volebným programom porušuje Ústavu SR, najmä jej ustanovenia o politických právach, o práve voliť a byť volený do zastupiteľských orgánov, o rovnom a všeobecnom hlasovacom práve a pod. Konkrétne šlo o tú časť programu, v ktorej SP-NS sľubovala zaviesť zmeny v spôsobe, akými sa možno podieľať na správe verejných vecí: navrhovala, aby bola voličská základňa všetkých občanov rozdelená na niekoľkých profesijných stavov (pričom hlas každého stavu by mal rôznu váhu) a na stav zastupujúci menšiny. V ňom by mal príslušník danej menšiny len taký rozhodovací vplyv, aký umožňuje krajina jeho pôvodu slovenskej menšine žijúcej na jej území. Samozrejme, z logiky veci by takýto model vylúčil zo základného ľudského práva – akým je právo účasti na slobodných a rovných voľbách – také menšiny, ktoré nemajú svoju domovskú krajinu (napr. Rómovia, Rusíni). Navyše, spôsob navrhovaný Slovenskou pospolitosťou by zavádzal neprípustné „národnostné podmieňovanie“ takého práva, ktoré je v duchu medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov uznané ako právo, ktoré prináleží všetkým občanom za rovnakých podmienok – t. j. bez ohľadu na ich sociálny, etnický či národnostný pôvod alebo profesijné zameranie.

Celkovo model, aký ponúkala SP-NS vo svojom programe, kopíroval stavovské usporiadanie spoločnosti na čele s vodcom, nerovným prístupom k politickým právam a kategorizáciu občanov s rôznym dosahom na politické práva, čo sú východiskové a typické znaky pre fašistický štátny režim.[4]

SP-NS vznikla začiatkom roku 2005 a „preslávila sa“ svojimi fakľovými pochodmi v niektorých mestách Slovenska. Boli posudzované jej rovnošaty, ktoré nápadne pripomínali uniformy Hlinkovej gardy. To, čo sa už nepripomína, je skutočnosť, že personálne bola tvorená ľuďmi, ktorí v súčasnosti fungujú vo forme politickej strany Ľudová strana Naše Slovensko. Tieto osobné prepojenia si možno všimnúť napríklad v osobe Mariána Kotlebu či Ivana Sýkoru (obaja boli svojho času vodcami strany SP-NS a obaja dnes vystupujú na kandidátke Naše Slovensko), Ivana Kopúneka (bývalý pobočník vodcu SP-NS, neskôr kandidát strany Naše Slovensko vo voľbách v roku 2010) a pod. Aj kvôli týmto personálnym prepojeniam je dôležité si uvedomiť, že etablujúca sa strana Naše Slovensko má v skutočnosti svoj personálny základ v strane, ktorá bola rozpustená pre svoj program kopírujúci fašizmus.

                                                      Zdroj: pospolitost.org

Slovenská pospolitosť ako politická strana síce formálne zanikla, no zachovala sa Slovenská pospolitosť vo forme občianskeho združenia. Na troskách rozpustenej strany sa postupne sformovala nová politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Nadväzuje na zaniknutú Pospolitosť najmä personálne, keďže sa do novej strany presunula časť jadra SP-NS.

Obe uvedené udalosti (samozrejme, v synergii s ostatným dianím) sa podpísali pod to, že extrémistická scéna sa na čas utlmila. Po vražde Daniela Tupého sa pre mládež stala subkultúra skinhedov takmer úplne neatraktívnou, čomu v tom čase pomohli viaceré kampane zo strany mimovládnych organizácií, najmä OZ Ľudia proti rasizmu. Odpor verejnosti sa prejavoval vo forme masívnej podpory antirasistických kampaní a happeningov, katalyzovala sa umelecká obec, verejné autority a širší občiansky front. Taktiež pre orgány štátu sa stala vražda Daniela Tupého na čas dostatočne dôvodným mementom, ktorý dodal problematike extrémizmu vážnosť. Spolu s oficiálnym delegitimizovaním Slovenskej pospolitosti – národnej strany sa výrazne znížil jej reálny potenciál oslovovať širokú verejnosť.

Tieto zmeny následne podmienili aj zmeny v samotnej extrémistickej scéne (pozri viac v článkoch o extrémizme po roku 2005).

 

[1] Zákon č. 257/2009, ktorým sa novelizoval zákon č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon).

[2] Pozri napr.  http://tvnoviny.sk/spravy/domace/chronologia-kauza-vrazdy-daniela-tupeho.html

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 79/2005-54

[4] http://www.pospolitost.org/SP/programspns.pdf