“Umlčiavaní martýri” a sloboda slova

SLOBODA PREJAVU, JEJ LIMITY A VÝZNAM OBMEDZENÍ 

Autorka: Irena Bihariová

Mnohokrát sa šíritelia nenávistných prejavov (tzv. cyberhate) zvyknú brániť odvolávaním sa na slobodu slova.  Na akýkoľvek náznak, ktorým sa niekto snaží obmedziť ich verbálnu agresiu reagujú precitlivene: vyhodnocujú to ako snahu o cenzúru a umlčiavanie. Touto seba štylizáciou do role „prenasledovaných martýrov“ sa snažia dokázať, že prinášajú háklivé odhaľujúce informácie, ktoré sa „mocipánom“ (ako ich oni volajú) nepáčia.

UMLČIAVANÍ MARTÝRI

Paradoxom pri tom je, že rôzni „odporcovia establishmentu“ sú aktívnymi blogermi, majú desiatky webov, vlastné spravodajské portály, internetové vysielanie či dokonca printové magazíny dostupné pri pokladniach kníhkupectiev. Žiadna z mimovládnych organizácií sa nemôže pochváliť toľkými kanálmi. Žiadna z nich nie je finančne schopná tvoriť rádio, magazíny, vlastné TV vysielanie, ako oni.

V prostredí sociálnych sietí majú najpočetnejšie online fóra a ich „diskusné úderky“ sa radi vypravujú aj do online priestoru mimovládnych organizácií. (Pre ilustráciu: fanpage strany „Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko“ mal  takmer 80.000 členov). Faktom teda je, že sú to zrovna títo „umlčiavaní rebeli“, ktorí v skutočnosti zahltia a doslova ovládnu všetky online debaty k témam menšín, migrácie, integrácie, Európskej únie, geopolitiky apod, a ktorí majú úžasne veľkorysý priestor na šírenie svojich posolstiev.

AKO JE TO S CENZÚROU

V skutočnosti nie je ani agenda extrémnej pravice, ani rôznych online konšpiračných komunít, nejakým cenným artiklom, ktorý si treba pod pultovo objednávať. Naopak, internet – ktorý je všeobecne na šírenie informácii ďaleko efektívnejší a viac využívaný nástroj, než klasické média – je nimi zaplavený. Ak v ňom práveže niekto ťahá za kratší koniec, tak je to názorová opozícia. Kritická menšina už dávno rezignovala a nevstupuje do debát, ktoré sú do pár minút zahltené „revolučnou úderkou“ a jednotlivcami, ktorí potrebujú demonštrovať svoj odpor k utečencom, Rómom či gejom.

MÁ MAŤ PREJAV NÁZORU PRÁVNE LIMITY?

V demokratickej spoločnosti takmer žiadne právo neplatí absolútne, neobmedzene a bezvýhradne. Sloboda mávať päsťou však končí vždy na špičke niekoho nosa. Inými slovami –  nikto nemôže svoje právo vykonávať bez akýchkoľvek mantinelov, v opačnom prípade by totiž bezbrehý výkon práv jedného člena spoločnosti viedol k tomu, že obmedzí výkon práv ostatným členom spoločnosti.  Táto rovnica platí aj pre právo na slobodný prejav názorov.

ÚSTAVNÉ LIMITY SLOBODY SLOVA

Hoci Ústava radí slobodu prejavu medzi základné práva, zároveň ho limituje výpočtom záujmov, v mene ktorých môže byť sloboda prejavu obmedzená. Napríklad, ak je to nevyhnutné na  ochranu práv a slobôd iných. Práve tento prípad sa týka aj nenávistných prejavov.

 

 TRESTNOPRÁVNE LIMITY SLOBODY SLOVA

Podrobnejšie pravidlá vytyčuje Trestný zákon, ktorý zakazuje písomné, ústne, grafické či online prejavy, ktoré zasahujú do cti, povesti a dôstojnosti ľudí, len pre ich rasu, etnicitu, národnosť, náboženské či politické presvedčenie alebo sexuálnu orientáciu. Takto obmedzený koncept slobody slova je prítomný takmer vo všetkých európskych krajinách a je v súlade s medzinárodnou legislatívou.

 

MÁ ZMYSEL LIMITOVAŤ SLOBODU SLOVA?

Častou výhradou (zaznievajúcou nielen z radov samotných autorov týchto prejavov) je to, že by sa akýkoľvek verbálny prejav nemal stíhať vôbec. Či už sú to výroky tvrdo hanobiace menšiny, alebo texty spochybňujúce holokaust, alebo materiály propagujúce extrémistickú ideológiu, treba to vraj nechať na občiansku spoločnosť – aby v rámci nej prebiehala diskusia, ktorá dané názory argumentačne prekričí.

V tomto kontexte si pripomeňme kauzu z mája 2016 vo veci výrokov poslanca za ĽNSN, Mazúreka:

Vyšetrovateľ prešovskej polície zhodnotil[1], že výroky nenapĺňajú skutkovú podstatu trestného činu, pretože ide o vec názoru, a je lepšie, keď sa takéto postoje vydiskutujú v rámci verejnej občianskej debaty. Odhliadnuc od toho, že takýto postup vyšetrovateľa je absolútne neprípustný ( pretože jeho úlohou je posúdiť skutok v kontexte trestného práva, a nie vytvárať spoločenské riešenia pre protiprávne konanie), je takáto úvaha ilustráciou nepochopenia možností a schopní slovenskej občianskej spoločnosti.

Zdroj: Archív Jána Benčíka

Prečo je v Slovenskej republike nevyhnutná právna regulácia takýchto verejne prejavených názorov, a prečo Slovensko (ale ani Európa ako taká) nepristúpila ku konceptu „neobmedzenej slobody slova“ (ako je tomu v prípade USA)?

  1. Európske krajiny, a Slovensko zvlášť, majú historickú skúsenosť s nacizmom. Akákoľvek snaha o revitalizáciu tejto ideológie či pokusy o jej propagovanie vníma Európa podstatne citlivejšie, než Spojené štáty, ktoré túto skúsenosť nemajú. Fašizmus rozpútal druhú svetovú vojnu, zničil krajiny a milióny ľudských životov. Európa si v tomto kontexte dala záväzok nikdy nedopustiť, aby tieto idei nachádzali v Európe svoju živnú pôdu. V neposlednom rade, v Európe, aj na Slovensku, ešte stále žijú preživší holokaustu. Ako by títo ľudia, ich potomkovia a vôbec židovské či rómske obyvateľstvo vnímalo, keby sa popri nich v parku premávali skupiny so vztýčenými ríšskymi vlajkami a na svojich barákoch nachádzali znovu nápisy „Juden raus“?
  2. Ako sme spomenuli vyššie, na Slovensku ťahá za kratší koniec názorová opozícia, ktorá by bola ochotná a schopná viesť argumentačné súboje s takýmito offline či online hnutiami. Moderné dejiny Slovenska nemajú takmer žiadnu tradíciou v boji za práva a obhajobu slabších. Naopak, sme svedkami toho, ako práve v najslabších článkoch našej spoločnosti (v chudobných ľuďoch, žijúcich na periférii) nachádzame vinníkov a nepriateľov. Je naivné predpokladať, že by sa ich niekto zastal, keď vidíme, že práve v postojoch voči menšinám nachádzajú extrémistické subjekty silného spojenca v radoch verejnosti.
  3. Špecifikom Slovenska je to, že agenda extrémnej pravice má silný dopad na verejnú mienku, ale aj na postoje štandardných politikov. Miesto toho, aby takéto subjekty mobilizovali verejnosť a politikov k odmietaniu ich agendy, tak naopak, ich agenda sa mainstreamizuje a preniká aj do programov či rétoriky štandardných strán. Keď po voľbách do Národnej rady v marci 2016 pripravilo združenie Ľudia proti rasizmu výzvu pre poslancov (stopfasizmu.sk), aby sa zaviazali k odmietnutiu spolupráce so stranou ĽSNS, našlo sa len 21 poslancov, ktorí sa k výzve pridali.

Faktom teda je, že ak by tu zákony a právo neplnili úlohu „dvihnutého prsta“, tak na Slovensku žiaľ nebude takmer nikto, kto by tieto názory vytláčal z verejnej diskusie. Kým v USA sú síce právne tolerované otvorené propagácie nacizmu, (napr. v uliciach možno naraziť na  skupinky pochodujúcich pod nacistickou vlajkou), majú tieto hnutia marginálny dopad na formovanie verejnej mienky. U nás je proces opačný – v postojoch extrémnej pravice nachádzajú inšpiráciu aj viaceré navzájom protichodné názorové tábory, pričom práve niektoré tézy extrémnej pravice tvoria ich spoločné názorové prieniky

[1] Prelink: http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/394039-kotlebovho-poslanca-za-vyroky-o-holokauste-stihat-nebudu/