FAQ: Ako mám spoznať, že mám v triede radikalizujúceho sa žiaka? A čo s tým?

Ako mám spoznať, že mám v triede radikalizujúceho sa žiaka? A čo s tým?

Autorka: Irena Bihariová

Na tomto mieste odpovedáme na najčastejšie dotazy a otázky zo strany učiteľov, ktoré nám zvykli adresovať v debate o “identifikátoroch” rizikových študentov – teda takých, u ktorých hrozí riziko radikalizácie a ktorým sa oplatí viac venovať.

Čo si mám dnes všímať na jeho výzore? Čo majú teraz za módu?

Práve vďaka silnej vizuálnej stope, ktorú v našej pamäti zanechala éra neonacizmu z 90-tych rokov, máme často tendenciu asociovať si extrémistov s holohlavými mladíkmi v bomberách. Túto predstavu treba čo najskôr opustiť.

Dnes skutočne nie je možné rozoznať rizikových mládežníkov podľa oblečenia, účesov či tetovania. Nie je žiadnym prekvapením, že sú to na výzor úplne bežní mladíci a (čoraz viac aj) dievčatá. Môžu byť súčasťou rôznych hudobných a štýlových subkultúr – od EMO, cez techno až po hiphop.

U tej skupiny študentov, ktorá je viditeľne značkovaná logami extrémistických skupín, už zrejme učiteľ zistil ich ideologické inklinácie aj bez toho, aby skúmal ich oblečenie.

Čo má byť prvým “varovným signálom”

Najlákavejším pojítkom medzi extrémistickou scénou a mládežníkmi, ktorí ešte nie sú tak celkom ich členskou súčasťou, sú témy, ktorými extrémna pravica operuje (ad témy – pozri články v sekcii Extrémizmus). Ak v nich učiteľ začne u študenta pozorovať súlad postojov s extrémnou pravicou, je to prvý zjavný indikátor, ktorý možno v rámci vyučovania odhaliť.

  • Ide najmä o postoj k Rómom, ak vykazuje výraznú neznášanlivosť alebo ak je argumentovaný rétorikou extrémnej pravice. Rovnako tak voči ostatným menšinám.
  • naznačuje kritiku demokracie – hovorí o nej ako o nefunkčnom či nespravodlivom systéme, viac či menej opatrne formuluje požiadavku zmeny systému. (Samozrejme, takéto úvahy ešte z nikoho extrémistu nerobia, no sú prvým symptómom toho, že študent rozmýšľa o demokracii skepticky, možno pohŕdavo a s frustráciami. Necíti dôveru v existujúci systém, alebo si väčšinou neuvedomuje riziká ostatných režimov a foriem vlády. Práve takéto zmýšľanie a náhľad na systém býva veľmi silným podkladom pre ideovú súhru s extrémistami)
  • spochybňuje verifikované javy a vedecké postupy – napríklad sa skepticky vyjadruje o medicínskych dôkazoch (“farmalobby”), spochybňuje zistenia akademických autorít, nedôveruje historickým faktom.
  • má dojem, že sa niekto stále pokúša manipulovať ním alebo verejnosťou – vykazuje určitú “sociálnu paranoju”: formuluje presvedčenie, že niekto sa cieľavedome usiluje manipulovať spoločnosť, alebo sa snaží “zamlčiavať pravdu”. Tým “niekto” môžu byť “štandardné médiá”, “slniečkari dotovaní Sorošom”, “homoloby”, “Brusel”, “západní sionisti”, alebo len akýsi anonymný “systém”.
  • pri písomných prácach sa odvoláva na pochybné zdroje a konšpiračné weby. Ich zoznam nájdete na web stránke konšpiratori.sk
  • niekedy má svojsky slovník, typický z prostredia konšpiračných komunít, ktorým označuje kritizované javy: presstitúti, židobanstri, fašistickí liberáli, ekonomický fašizmus, kiskoidi apod.

Samozrejme, netvrdíme, že niektorý z týchto prejavov je dôkazom o ideologickej inklinácii študenta smerom k extrémizmu. Ide skôr o “varovné signály”. Vtedy je dôležité, aby učiteľ dokázal zvládnuť so študentom priateľskú, korektnú a argumentačne presvedčivú diskusiu práve o tých témach, v ktorých je v súlade s rétorikou extrémnej pravice.

Ale veď on bol práveže študentom, ktorého dejepis a občianska náuka bavili. Zvykol na hodine diskutovať, a aj toho veľa vedel. 

Áno, to je práve ten “paradox súčasných extrémistov”, ktorý popiera zaužívanú predstavu o mladíkoch z učňovských škôl, s nízkou motiváciou vzdelávať sa v spoločensko-vedných odboroch a skôr násilných, než intelektuálnych typoch. Rovnako tak neplatí, že ide poväčšine o problémové deti z problémových rodín, so slabým sociálnym zázemím.

Dnes už je skôr mýtom, že študenti sympatizujúci s extrémistickou ideológiou majú málo poznatkov a preto im treba zvýšiť hodiny dejepisu alebo ich vziať do Osvienčimu. Mnohí učitelia sa nám posledné roky sťažovali skôr na opačnú situáciu: žiak prichádza na hodinu nabitý množstvom informácií, ktoré zaskočia aj samotných vyučujúcich. Polemizujú s učiteľom o oficiálnych a verifikovaných skutočnostiach, javoch či udalostiach a konfrontujú ho informáciami, s ktorými sa pedagóg doposiaľ nestretol. Na konci dňa je to práve učiteľ, kto sa začne cítiť argumentačne “v úzkych”.  Je to pochopiteľné – študenti totiž vyťahujú “poznatky” z pochybných web stránok, alebo priamo z konšpiračných časopisov a extrémistických kanálov. Učiteľ tým pádom nemá šancu oponovať im, lebo sa s takouto teóriou či výkladom udalosti ešte nestretol.

Ak teda hľadáme indikátori “rizikových študentov”, potom schopnosť obaliť “nezmyselné teórie” do intelektuálneho pátosu je jedným z nich.

S kým mám riešiť, ak vybadám, že smeruje na šikmú plochu? A čo mám celkovo robiť? 

V prvom rade je na mieste komunikácia so samotným študentom. Samozrejme, bez toho, aby sa vôbec otvárala téma extrémizmu a aby to žiak vnímal ako  prehľadnú a čitateľnú snahu umravniť ho. Dovoľujeme si preto navrhnúť pár komunikačných rád:

  • komunikujte s ním o danej “toxickej téme”, nie o tom, čo je v jeho postoji zhubné alebo extrémistické
  • hovorte o samotnom obsahu témy, nie o ňom
  • naštudujte si danú tému a buďte mu korektným, no presvedčivým debatným oponentom. Musí cítiť, že s ním o tom komunikujete preto, lebo vás jeho názor zaujíma a chcete rovnocenne konfrontovať vaše vzájomné poznatky.
  • zapájajte do diskusie aj ostatných spolužiakov – má ísť o spoločnú debatu, nie o konfrontovačný súboj učiteľa s konkrétnym žiakom.
  • dajte si vzájomný sľub, že vy si prečítate článok, ktorý vám odporúča, a on zase článok, ktorý odporúčate vy jemu (neponúkajte mu knihu, stratilo by sa momentum vašej spolupráce) Následne spoločne diskutuje to, čo ste sa obaja dočítali.
  • rozdajte celej triede alebo skupine žiakov úlohu, v ktorej rizikový študent bude musieť pracovať s odporučenými zdrojmi – napr. dostane za úlohu pripraviť politickú kampaň pre fiktívnu liberálnu stranu, v ktorej má za cieľ predstaviť svojim voličom výhody členstva  v EÚ.
  • Ohľadom ďalších tipov odporúčame tiež článok na tomto webe “Mám v triede sympatizanta extrémizmu. Čo s tým?”