Prechod od éry neonacizmu k pravicovému extrémizmu

POSTUPNÝ PRECHOD OD ÉRY NEONACIZMU K ÉRE PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Postupný prechod neonacistickej scény k špecifikám pravicového extrémizmu (v jeho politologickom význame) sa na Slovensku udial pod vplyvom viacerých faktorov, eventuálne ich vzájomnou synergiou: prvé údery neonacistickej scéne dala policajná razia v roku 2001 v Papradne, v dôsledku ktorej značná časť vtedy aktívnej scény ustúpila do ilegality a anonymity postupne sa zbavujúc explicitnej rasovej rétoriky.

Nemalú úlohu zohral aj vplyv mimovládneho sektoru, ktorý v tomto období vykonal stovky školení pre mládež, viaceré osvetové kampane, verejné akcie zamerané na podporu občianskeho antirasistického frontu. Tým pomohol vytvárať opozíciu v radoch mládeže, ktorá sa od týchto hnutí nielenže dištancovala, ale dokázala ich stúpencov vylučovať z kolektívu „akceptovania hodných rovesníkov“.

Zásadný vplyv na postupné transformovanie extrémistickej / neonacistickej scény mali najmä udalosti roku 2005 – najmä vražda Daniela Tupého, ktorá výrazne zmenila verejnú mienku.

Rok na to bola rozpustená strana Slovenská pospolitosť – národná strana, čo bol taktiež zásadný úder pre hnutie.

V roku 2009 sa oficiálne dostal do trestnoprávnej legislatívy koncept extrémizmu[1] a tento pojem sa stal až do súčasnosti zastrešujúcim termínom pre nastupujúcu fázu vo vývoji scény.

UDALOSTI ROKU 2005 A JEHO NÁSLEDKY

Rok 2005 možno v určitom zmysle považovať za medzník vo vývoji extrémistickej scény na Slovensku. Súvisí predovšetkým s dvoma udalosťami, ktoré zmenili verejné vnímanie vtedajších extrémistov a v dôsledku ktorých nastala istá paralýza ich vtedajšieho účinkovania.

  • Vražda Daniela Tupého a jej vplyv na verejnú mienku

Jednou z týchto udalostí bola vražda študenta Daniela Tupého, ku ktorej došlo 4. novembra 2005 na Tyršovom nábreží v Bratislave.[2] Napriek tomu, že polícii sa dodnes nepodarilo objasniť všetky okolnosti prípadu, ktoré by viedli k identifikácii a usvedčeniu konkrétnych páchateľov, viaceré indície naznačovali, že páchatelia pochádzajú z radov pravicových extrémistov. V každom prípade možno vysloviť, že práve tento incident najvýraznejšie zlomil verejnú mienku. Dovtedy verejnosť aktivity neonacistickej scény istým spôsobom bagatelizovala, alebo vnímala skôr len ako školácku zábavku nepodarených výrastkov. Bez obrúska na ústach možno vysloviť aj to, že dovtedy známe vraždy a fyzické útoky v réžii týchto skupín smerovali prevažne proti Rómom, čo verejnosť až tak masovo nepohoršovalo. V tomto prípade sa však stal obeťou ideologicky motivovanej agresie príslušník majority, čo pochopiteľne vyvolávalo o to razantnejší odpor verejnosti. A možno aj konečné uvedomenie si, že krajne pravicový „žáner“ sa nakoniec vo svojej praxi dokáže otočiť proti komukoľvek.

  • Rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (2006)

Občianske združenie Ľudia proti rasizmu adresovalo v roku 2005 podnet generálnemu prokurátorovi na rozpustenie Slovenskej pospolitosti – národnej strany (SP-NS), ktorý si ho osvojil a inicioval konanie na Najvyššom súde. Najvyšší súd návrhu generálneho prokurátora vyhovel a stranu rozpustil.[3] Slovenská pospolitosť – národná strana (SP-NS) je tak historicky prvá a zatiaľ jediná politická strana v ére samostatného Slovenska, ktorá bola rozpustená.

Súd tak urobil s odôvodnením, že strana svojím volebným programom porušuje Ústavu SR, najmä jej ustanovenia o politických právach, o práve voliť a byť volený do zastupiteľských orgánov, o rovnom a všeobecnom hlasovacom práve a pod. Konkrétne šlo o tú časť programu, v ktorej SP-NS sľubovala zaviesť zmeny v spôsobe, akými sa možno podieľať na správe verejných vecí: navrhovala, aby bola voličská základňa všetkých občanov rozdelená na niekoľkých profesijných stavov (pričom hlas každého stavu by mal rôznu váhu) a na stav zastupujúci menšiny. V ňom by mal príslušník danej menšiny len taký rozhodovací vplyv, aký umožňuje krajina jeho pôvodu slovenskej menšine žijúcej na jej území. Samozrejme, z logiky veci by takýto model vylúčil zo základného ľudského práva – akým je právo účasti na slobodných a rovných voľbách – také menšiny, ktoré nemajú svoju domovskú krajinu (napr. Rómovia, Rusíni). Navyše, spôsob navrhovaný Slovenskou pospolitosťou by zavádzal neprípustné „národnostné podmieňovanie“ takého práva, ktoré je v duchu medzinárodných ľudskoprávnych dokumentov uznané ako právo, ktoré prináleží všetkým občanom za rovnakých podmienok – t. j. bez ohľadu na ich sociálny, etnický či národnostný pôvod alebo profesijné zameranie.

Celkovo model, aký ponúkala SP-NS vo svojom programe, kopíroval stavovské usporiadanie spoločnosti na čele s vodcom, nerovným prístupom k politickým právam a kategorizáciu občanov s rôznym dosahom na politické práva, čo sú východiskové a typické znaky pre fašistický štátny režim.[4]

SP-NS vznikla začiatkom roku 2005 a „preslávila sa“ svojimi fakľovými pochodmi v niektorých mestách Slovenska. Boli posudzované jej rovnošaty, ktoré nápadne pripomínali uniformy Hlinkovej gardy. To, čo sa už nepripomína, je skutočnosť, že personálne bola tvorená ľuďmi, ktorí v súčasnosti fungujú vo forme politickej strany Ľudová strana Naše Slovensko. Tieto osobné prepojenia si možno všimnúť napríklad v osobe Mariána Kotlebu či Ivana Sýkoru (obaja boli svojho času vodcami strany SP-NS a obaja dnes vystupujú na kandidátke Naše Slovensko), Ivana Kopúneka (bývalý pobočník vodcu SP-NS, neskôr kandidát strany Naše Slovensko vo voľbách v roku 2010) a pod. Aj kvôli týmto personálnym prepojeniam je dôležité si uvedomiť, že etablujúca sa strana Naše Slovensko má v skutočnosti svoj personálny základ v strane, ktorá bola rozpustená pre svoj program kopírujúci fašizmus.

                                                      Zdroj: pospolitost.org

Slovenská pospolitosť ako politická strana síce formálne zanikla, no zachovala sa Slovenská pospolitosť vo forme občianskeho združenia. Na troskách rozpustenej strany sa postupne sformovala nová politická strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko Nadväzuje na zaniknutú Pospolitosť najmä personálne, keďže sa do novej strany presunula časť jadra SP-NS.

Obe uvedené udalosti (samozrejme, v synergii s ostatným dianím) sa podpísali pod to, že extrémistická scéna sa na čas utlmila. Po vražde Daniela Tupého sa pre mládež stala subkultúra skinhedov takmer úplne neatraktívnou, čomu v tom čase pomohli viaceré kampane zo strany mimovládnych organizácií, najmä OZ Ľudia proti rasizmu. Odpor verejnosti sa prejavoval vo forme masívnej podpory antirasistických kampaní a happeningov, katalyzovala sa umelecká obec, verejné autority a širší občiansky front. Taktiež pre orgány štátu sa stala vražda Daniela Tupého na čas dostatočne dôvodným mementom, ktorý dodal problematike extrémizmu vážnosť. Spolu s oficiálnym delegitimizovaním Slovenskej pospolitosti – národnej strany sa výrazne znížil jej reálny potenciál oslovovať širokú verejnosť.

Tieto zmeny následne podmienili aj zmeny v samotnej extrémistickej scéne (pozri viac v článkoch o extrémizme po roku 2005).

 

[1] Zákon č. 257/2009, ktorým sa novelizoval zákon č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon).

[2] Pozri napr.  http://tvnoviny.sk/spravy/domace/chronologia-kauza-vrazdy-daniela-tupeho.html

[3] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 79/2005-54

[4] http://www.pospolitost.org/SP/programspns.pdf