Tiso nebol zodpovedný za deportácie židov

Na pozadí všeobecne antidemokratických zásahov sa začal prejavovať aj antisemitizmus. Už v jeseni 1938 došlo k radikálnemu zásahu proti židovskej komunite – deportáciám viac ako 7.500 Židov na územie, ktoré po Viedenskej arbitráži okupovalo Maďarsko. Tieto deportácie boli bezprostrednou reakciou Jozefa Tisu a predstaviteľov HSĽS na I. Viedenskú arbitráž (2. 11. 1938), ktorou slovenská autonómna vláda utrpela svoju prvú zahraničnopolitickú porážku. Tiso a jeho spolupracovníci potrebovali v tej chvíli nájsť obetného baránka zodpovedného za územné straty. Tým sa stali Židia. Deportácie boli v podstate formou akéhosi kolektívneho trestu. Xenofobický pocit vedúcej politickej elity HSĽS byť obeťou viedol k nenávisti a priniesol už vtedy bezohľadné a neľudské riešenie.

Politická zodpovednosť za tieto deportácie leží na Tisovi. Rozhodoval v podstate sám, keďže v tom období neexistoval žiaden orgán, ktorý by mohol do rozhodovania zasiahnuť (Tiso bol v tom období nielen predsedom autonómnej vlády, ale aj ministrom vnútra. Slovenský snem bol zvolený až v decembri 1938…). Realizácia deportácii bola v rozpore s Československou ústavou, ktorá ešte platila. Tiso, slovenská vláda  i neskôr zvolený snem si uvedomovali mnohé protiprávne činy z obdobia autonómie, a preto 5.6.1940 bol prijatý ústavný zákon, ktorý takéto činy so spätnou platnosťou legalizoval.

 

Kým v roku 1942 sa ešte dá diskutovať, že Tiso nevedel o tom, že slovenskí židia boli deportovaní do vyhladzovacích (a nie pracovných) táborov (oficiálna nemecká propaganda šírila do okolitých štátov lži o pracovných táboroch či samostatnom židovskom štáte), v roku 1944 už túto vedomosť mal.

Zdroj: Eduard Nižňanský – Politika antisemitizmu a holokaust na Slovensku v rokoch 1938-1945

Pridaj komentár