To nie sú Rómovia, ale len Cigáni! A nech mi nehovoria Neróm, aký som ja nečlovek?

MENO – MESTO – CIGÁN – VEC

Nezriedka sa stretneme s tvrdením, že nech sa Rómovia sami označujú ako chcú, v slovenčine sú to skrátka Cigáni, a tak ich aj budeme volať.  Tento druh argumentácie však odkrýva náznak istej nadradenosti – akoby sme sa snažili naznačiť,  že sme to práve my, väčšinový národ, ktorý jediný smie rozhodnúť o tom, ako sa bude menšina žijúca na „našom“ území označovať.  Iste, že máme právo používať svoj materinský jazyk na to, aby sme v ňom pomenovali inú národnosť či etnicitu. Netreba však opomínať, že v slovníku slovenského jazyka sa slovo „cigán“ zároveň vykladá aj ako synonymum pre klamára a  nečestného človeka, dokonca aj ako „tmavé zviera“[1].  Niekedy sa v diskusii nejeden debatér aj sám prizná k tomu, že Rómov označuje za cigánov práve preto, lebo ich má za nečestných ľudí a klamárov. Sú to pre neho „len Cigáni“.  V takýchto konotáciach sa potom slovo „cigán“ naozaj vníma skôr ako hanlivé označenie, a nie ako neutrálny pojem pre označenie príslušníka etnickej menšiny.

V roku na stretnutí Medzinárodnej rómskej únie v Goettingene, prijali zástupcovia rómskej menšiny názov „Rómovia“ ako svoje oficiálne označenie.  To najmenej, čím môže kultúrny národ preukázať svoj elementárny rešpekt k iným národom či etnikám je to, že akceptuje ich právo na sebaidentifikáciu. V tomto smere je potom nepodstatné, ako sa Rómovia oslovujú navzájom alebo či niektorému z nich označenie Cigán neprekáža.  Podstatné ostáva to,  že Rómovia ako etnická skupina prijali pre svoju identifikáciu konkrétne pomenovanie, ktoré potom ostatné národy – minimálne ako gesto rešpektu voči danej skupine – používajú. Samozrejme, s istým prispôsobením ich vlastnému jazyku :  napríklad v angličtine, nemčine, francúzštine, ale aj v poľštine či maďarčine ho prijali do svojho jazyka ako  „Roma“, v rumunčine „Romi“, v češtine „Romové“ apod. V slovenčine je jazykovým ekvivalentom „Rómovia“, a nie Cigáni.

NERÓM NEZNAMENÁ NEČLOVEK

Obava, že Rómovia nás označujú za „nečlovekov“, je absolútnym nedorozumením.   V rómčine síce naozaj slovo Róm znamená „človek“, no výraz  Neróm v tomto jazyku nejestvuje !  Z tohto dôvodu je nemožné  prekladať ho ako opak od významu slova Róm.  Rómčina totiž používa iný spôsob vytvárania slov opačného významu, nie predponu „ne“, ako je to v našom jazyku . Veď ani Angličania by nám nerozumeli, keby sme vytvorili slovo „NEhuman“.

Slovo „Neróm“ teda rozhodne nemožno prekladať ako „nečlovek“, pretože takýto výraz v rómskom jazyku nejestvuje a samotní Rómovia by mu nerozumeli.

V slovenčine sa pojem Róm chápe inak – nejde o výraz označujúci „človeka“ , ale o názov etnickej menšiny, resp. jej príslušníka. V slovenčine ho používame na pomenovanie každej osoby, ktorá je rómskej etnicity. Ak tento výraz doplníme slovenskou predponou „ne“,  získame tým opak slovenského významu slova Róm – čiže pojem na označenie osôb, ktoré nie sú rómskej etnicity.

Nesprávne je tiež delenie, v ktorom na jednej strane hovoríme o Rómoch, a na druhej strane o Slovákoch. Treba mať totiž na pamäti, že termínom „Slovák“ označujeme aj štátnu príslušnosť, ktorú majú slovenskí Rómovia rovnakú, ako väčšinové obyvateľstvo.  V tomto zmysle sú teda aj Rómovia Slovákmi.

Z hľadiska korektnosti odporúčame miesto slova „neróm“ alebo Slovák  používať výraz majorita, ev. príslušník majoritného (väčšinového) obyvateľstva.

Autor: Irena Bihariová

[1] Elektronický lexikón slovenského jazyka. http://www.slex.sk/index.asp

Bol vlastne Slovenský štát zodpovedný za holokaust? Veď sme boli v područí Hitlera, čo sme mali robiť…

Proces holokaustu vo vojnovej republike mal v základných črtách , metódach a výsledkoch podobný priebeh ako vo všetkých európskych štátoch, ktoré počas druhej svetovej vojny okupovali, resp. kontrolovali nacisti.

Mal však aj svoje špecifiká, medzi ktoré patril fakt, že Slovenská republika nebola až do jesene 1944 okupovná a všetky protižidovské kroky uskutočňovala aj z vlastnej iniciatívy a s vlastnými mocenskými a administratívnymi orgánmi.

Väčšinové obyvateľstvo sa stavalo k riešeniu židovskej otázky buď pasívne, alebo ho spočiatku považovalo za nápravu predchádzajúcich hospodárskych a sociálnych nerovností, sľubujúc si od neho podstatné zlepšenie svojho sociálneho postavenia.

Ideovou bázou, na ktorej sa začali uskutočňovať protižidovské opatrenia, bola téza, že Židia sú hlavnými nepriateľmi slovenského štátu a slovenského národa, ktorú šírila nielen oficiálna vládna propaganda, ale ju prijala aj vláda a zákonodarné inštitúcie štátu. V každodennej praxi ju realizovali a často z vlastnej iniciatívy ešte zostrovali miestne orgány.

Protižidovská doktrína sa stala súčasťou oficiálnej ideológie a praktickej politiky štátu. Vysvetľovali a zdôvodňovali sa ňou všetky všetky minulé a súčasné neúspechy Slovenska, vrátane straty južných území po Viedenskej arbitráži, no neskôr aj vypuknutie vojny a z nej vyplývajúce problémy.

Protižidovská politika ľudáckeho režimu na Slovensku v tomto období vychádzala z tradičných sociálnych, nacionálnych a náboženských stereotypov. Rámcovala ju rozsiahla legislatíva, ktorej výsledkom bolo niekoľko zákonov, no najmä desiatky vládnych nariadení. Židia boli vyraďovaní z verejného I hospodárskeho života, boli im postupne odoberané nielen občianske a politické, ale aj hospodárske a sociálne práva.

Autor: Ronald Barabas

Zdroj: Slovenská Republika 1939-1945, Katarína Hradská, Ivan Kamenec a kol.

Cigáni majú luxusné dávky!

Ani sociálne odkázaná majorita, ani Rómovia, nie sú v situácii, v ktorej by im sociálne dávky umožňovali blahobyt.  Preto nie je na mieste sporiť sa o tom, kto z nich  má viac a kto menej,  a štvať tým obe ohrozené skupiny proti sebe.  Ak si však myslíme, že rómske rodiny môžu dostať na dávkach viac, než by získali rodiny z geograficky blízkej majority, potom treba poukázať na výsledky rozsiahleho terénneho výskumu Svetovej banky a UNDP na Slovensku: tie  jednoznačne potvrdil, že Rómovia majú v skutočnosti oveľa nižší príjem sociálnych dávok, ako poberá majorita v ich územnom okolí. Nie je teda pravdou, že Rómovia by mohli „trhnúť“ na dávkach viac,  a už vôbec nie preto, že by ich k tomu oprávňovala etnicita. Prečo majú v skutočnosti nižšie sociálne príjmy ako majorita žijúca v ich okolí,  je vysvetliteľné tým, že na množstvo sociálnych príjmov nespĺňajú prísne zákonné podmienky.

 

Autor: Irena Bihariová

Cigáni nikdy nebudú pracovať!

Iste je aj medzi Rómami kopec tých, ktorým sa pracovať nechce. Rovnako ako v každej skupine, nech by sme si ju zadefinovali cez akýkoľvek kľúč.  Je to však skutočne pravá a jediná príčina toho, prečo je medzi Rómami vysoká nezamestnanosť?

Výskum UNDP (2011-2012) potvrdil, že Rómovia v ďaleko väčšej miere získajú prácu ako nekvalifikovaná pracovná sila, zatiaľ čo pozície kvalifikovaných pracovníkov sa im v porovnaní s majoritou ujdú len výnimočne .

Okrem kvalifikačných prekážok pri zamestnávaní Rómov hrá rolu aj nedôvera zamestnávateľov pri prijímaní Rómov či priamo diskriminačné praktiky. Napovedá o tom nasledovný graf, ktorý vyčísľuje, koľkým percentám Rómov (pravý stĺpec) a koľkým percentám majority (ľavý stĺpec) sa podarí nájsť si prácu, ak majú obe skupiny dosiahnutý ten istý stupeň vzdelania.

 

Autor: Irena Bihariová

Ako študentom vysvetliť fenomén extrémizmu

AKO ŽIAKOM VYSVETLIŤ 4 ZNAKY EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

 

Celkovo sa nejaví efektívne, keď študentom diktujeme obsiahle poučky a definície. Sú vždy abstrakciou problému a v takomto znení si študenti len málokedy dokážu problematiku asociovať s jej praktickými podobami. Nevedia, aký môže mať daný fenomén vzťah k ich každodennému života, čo zároveň oslabuje aj ich záujem o tému.
V tomto smere preto odporúčame, aby sa definovanie fenoménu zjednodušilo na stručný výpočet hlavných znakov, avšak s tým, že každý znak bude ilustrovaný praktickým príkladom. V závere je možné celkové vymedzenie priblížiť praktickým cvičením.

  1. JE TO SÚBOR MYŠLIENOK ČI AKTIVÍT, KTORÉ ODMIETAJÚ DEMOKRATICKÝ SYSTÉM, ALEBO HO MÔŽU OHROZIŤ

Krátka diskusia na zopakovanie učiva o demokracii:

Predstavte si, že sa ráno zobudíte do totalitného štátu, v ktorom všetko ovláda jedna politická strana – tvorí zákony, zároveň obsadila kontrolné orgány, opozícia existuje iba naoko, všetky média sú podriadené štátnej moci. Štát reguluje internet a postihuje vás za akúkoľvek kritiku. Čo všetko by sa zmenilo oproti vášmu dnešnému dňu? Čo by ste v ňom nemohli urobiť v porovnaní s tým, čo ste mohli urobiť dnes?
Študentov možno doplniť, resp. im pomôcť odpoveďami:

  • možno by ste chodili do školy, ktorú ste si vy alebo spolu s vašimi rodičmi vybrali
  • možno by ste si nemohli prečítať Facebook, pretože internet by ovládal štát,
  • možno by ráno vášho brata vyviezla polícia, lebo si zverejnil kritický blog voči štátnej moci…)

Ako možno ohroziť demokraciu –  výklad pomocou príkladu:

Zadanie: 

Strana Slobodných občanov navrhuje, že zavedie imperatívny mandát poslancov Národnej Rady SR. Ide o inštitút, kedy môžu občania priamo a kedykoľvek odvolávať členov parlamentu. Táto strana tvrdí, že sa tak konečne dosiahne to, aby politici slúžili ľuďom a plnili ich vôľu.

Diskusia:
Ako by sa dalo vyhovieť desiatkam tisíc rôznych občanov, ktorí poslanca už raz zvolili a potom sa niektorí z nich rozhodnú, že nesúhlasia s jeho jednotlivými krokmi? Ak sa poslanec rozhodne vyhovieť tisícke z nich, druhá tisícka s tým vôbec nemusí byť spokojná a tak bude žiadať jeho odvolanie. Ktorá z jeho voličských skupín má tým pádom väčší nárok na zastupovanie jej názorov? Tá, ktorá chce poslanca v Národnej rade, alebo tá, ktorej sa jeho rozhodovanie nepáči?

Výklad:
Poslanci, ktorí boli zvolení v demokratických slobodných voľbách do parlamentu, už majú mandát od ľudu – ich moc im bola daná ľudom práve formou slobodných volieb. Vo svojom rozhodovaní počas hlasovania v parlamente sú viazaní len svojim svedomím a vedomím. Ak by platil imperatívny mandát, stávajú sa viazaní aj rozmanitými a premenlivými názormi občanov, či rôznych záujmových skupín.

V praxi by to mohlo viesť k tomu, že sa úplne naruší stabilita zákonodarného zboru a jeho konania. Navyše hrozí, že odvolávanie poslancov by sa mohlo zneužívať na zbavovanie sa nepohodlných osôb.

Zavedenie takéhoto prvku by výrazne narušilo predvídateľnosť činnosti v Národnej rade – ak by prichádzalo k odvolávaniam, brzdili by sa rozbehnuté procesy v príprave zákonov, nebolo by možné predvídať, ako bude ktorý poslanec (novo dosadený) pokračovať, zaniklo by ako tak predvídateľné konanie poslancov.

Vo finále by takéto opatrenie viedlo k anarchii. Imperatívny mandát existoval v dobe Slovenského štátu, mal ho aj taliansky fašistický režim a navrhovala ho aj dnes už rozpustená fašistická strana Slovenská pospolitosť – národná strana. Na uvedenom príklade pri tom vidno, že ohrozenie demokracie môže nastať aj bez použitia násilia.

2. AKTIVITY ČI ZAMÝŠĽANÉ OPATRENIA NARÚŠAJÚ, ALEBO BY MOHLI NARÚŠAŤ, ZÁKLADNÉ ĽUDSKOPRÁVNE ŠTANDARDY

Krátka diskusia na zopakovanie učiva o ľudských právach:
Vyvolajte študenta, aby opísal svoj deň od okamihu, čo sa ráno zobudil.
Otázka pre všetkých študentov: aké ľudské práva dnes Juraj ráno doma, využil cestou do školy a v škole?

Študentov možno doplniť / pomôcť odpoveďami:

  • Juraj by nemohol doma v pokoji zjesť raňajky a vychystať sa do školy, ak by neplatilo právo na nedotknuteľnosť obydlia alebo ochrana vlastníckeho práva
  • Juraj by možno nemohol cestovať do školy, ak by neplatilo právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a rovnosti – šofér autobusu by mu mohol uprieť právo vstúpiť do autobusu, možno by musel cestovať sedieť vo vymedzenej časti autobusu
  • Juraj by možno nemohol prísť do školy, ak by neplatilo právo na prístup ku vzdelaniu
  • Juraj by možno dnes na vyučovaní nemohol slobodne vyjadriť svoj názor, ak by neplatila sloboda prejavu
  • Juraja by možno za vyrušovanie mohol vziať riaditeľ do kabinetu a tam ho ubiť, ak by neplatil zákaz mučenia a krutého zaobchádzania

Ako možno obmedzovať základné ľudské práva – výklad pomocou príkladu:

Zadanie:
Člen extrémistickej strany navrhuje (ide o skutočné výňatky z publikácie „Stratégia na riešenie cigánskeho problému“, pod ktorou je ako autor podpísaný Marián Mišún – kandidát strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko)

  • “Väčšinu mentálne postihnutých jedincov treba ich okamžite masovo presunúť do špeciálnych ústavov.“
  • „Jedinci, ktorých úroveň inteligencie nie je postačujúca, musia prejsť pod väčšiu kontrolu štátu“
  • „všetky tehotné ženy na Slovensku by mali povinne prejsť pod aktívnu kontrolu štátu.. musíme uplatňovať princípy zamedzujúce nadmernému rozmnožovaniu spoločensky nepoužiteľných jedincov a naopak, všemožne podporovať tých, ktorí sú zdraví a pre spoločnosť užitoční“

Diskusia:
Aké práva by stratili osoby so zdravotným (telesným či psychickým postihnutím)? Aké ľudské právo by bolo narušené zavedením povinnosti umiestniť ich do ústavov? (sloboda pohybu, pobytu, ochrana súkromia atď). Ako by dokázal štát posudzovať inteligenciu či užitočnosť občanov? Zriadil by na to komisiu? Kto by ju tvoril, a akými kritériami by sa riadila pri posudzovaní?

Výklad:
Podľa Ústavy SR, ale aj medzinárodných dohovoroch o ľudských právach sú si ľudia rovní v dôstojnosti a právach – a to bez ohľadu na to, kto je ako zdravotne spôsobilý alebo užitočný.
Pri takýchto opatreniach by prišlo k obmedzeniu slobody pohybu, pobytu či práva na súkromie. Rovnako tak by prešli pod kontrolu štátu reprodukčné práva žien – štát by definoval, kto sa môže a nemôže rozmnožovať a mať rodinu.

V liberálnej demokracii navyše platí, že štát síce môže posudzovať naše správanie podľa toho, či je v súlade s právom (a až keď nie je, použiť právne nástroje na nápravu), no v zásade neposudzuje naše osobné morálne kvality. Bolo by absurdné , keby štát zriaďoval špecializované orgány či komisie, aby mohli vyhodnotiť niekoho „prínosnosť“, „slušnosť“, asociálnosť“. Tieto funkcie by museli byť obsadené akýmisi „nadľudmi“, ktorí sú považovaní za morálne cnostnejší, ako tí, ktorých majú posudzovať. Rovnako absurdné by bolo pokúšať sa vytvárať kritéria na posudzovanie „morálne správneho“ jednotlivca. Také normy sú vecou regulácie jednotlivcami, rodiny, prostredia či komunity, no v žiadnom prípade nepatria do oblasti posudzovania štátu.

3. ZNAK: VÝRAZNE NEPRIATEĽSKÉ POSTOJE VOČI SKUPINÁM OSÔB, KTORÉ SÚ DEFINOVANÉ RASOU, NÁRODNOSŤOU, ETNICITOU, NÁBOŽENSTVOM, SEXUÁLNOU ORIENTÁCIOU ALEBO TRIEDNYM ČI SOCIÁLNYM STATUSOM

Na témy spojené s postojmi k menšinám možno vyžiť krátke hry (pozri na webe v tejto sekcii) – napr. hra na umývanie slona, hra Odhaľovanie odlišností apod.

4. ZNAK: DORAZ NA SILNÝ ŠTÁT – VYUŽÍVANIE REPRESIE, MODERNÝCH FORIEM PROPAGANDY VRÁTANE ŠÍRENIA DEZINFORMÁCIÍ

Na ilustráciu silného štátu diskutujte so žiakmi o tom, čo všetko by im prekážalo, keby štát riadil:

  • Čo očakávate, že by mal plniť vo vzťahu k občanom, alebo špeciálne ku vám, študentom?
  • Vymenujte 3 vecí, ktoré by ste vnímali ako najtvrdšie obmedzenia
  • Ako by ste sa skúšali brániť?

TIP: na ilustráciu problematiky silného štátu, propagandy, radikalizácie a masovej hystérie je možné pre študentov strednej školy zvoliť spoločné pozeranie filmu VLNA.

TIP: Pre bližšie oboznámenie sa so 4 znakmi extrémizmu navštívte náš e-learningový program na tejto web stránke.

 

 

Utečenci sa špekulantsky trepú len do najbohatších krajín!

Situácia v krajinách odkiaľ utekajú.

Podľa najaktuálnejších údajov Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov bolo v roku 2015 v dôsledku konfliktov a prenasledovania vysídlených zo svojho domova 65,3 milióna obyvateľov, z toho 21,3 milióna utečencov, pričom až 51 % z nich tvorili deti a 40,8 milióna ľudí bolo vysídlených z domova v rámci jedného štátu. Názorne povedané, každú jednu minútu je vo svete násilne vysídlených 24 obyvateľov.

 

Kam v skutočnosti utečenci najviac utekajú

Podľa údajov UNHCR až 86% všetkých utečencov hosťujú rozvojové krajiny.

K septembru 2015 bolo zo Sýrie takmer 5  miliónov Sýrčanov na úteku . Do Európy sa vybralo len 10% z nich. Ostatní sú roztrúsení v štátoch susediacich so Sýriou, prípadne v ceste na iné kontinenty. (Zdroj: štatistické údaje Medzinárodnej organizácie pre migráciu, https://www.iom.int/news/irregular-migrant-refugee-arrivals-europe-top-one-million-2015-iom)

Susedné krajiny sú pre utečencov v skutočnosti prvou voľbou, kde hľadajú bezpečie a ochranu. Dokazujú to štatistiky UNHCR, ktoré vyčíslili top5 krajín s najväčším počtom utečencov. Ani jedna z nich nie je krajinou EÚ:

Zdroj: štatistické údaje UNHCR (Global trends forced displacement, 2015, http://www.unhcr.org/figures-at-a-glance.html)

Málokto z nich uteká pred vojnou, v skutočnosti sú v hre ekonomické motívy!

Sýria

Podľa štatistických údajov má Sýria od roku 2014 celosvetovo najväčší počet ľudí utekajúcich z krajiny. Z tohto dôvodu sa situácia v Sýrii oprávnene pokladá za najväčší exodus od čias genocídy v Rwande a je automaticky spájaná s novodobou migračnou krízou. Dnes už si málokto spomenie, že táto krajina sa v minulosti vďaka svojmu kultúrnemu dedičstvu často označovala ako „perla staroveku“ alebo „kolíska civilizácie.“

Súčasná kríza v Sýrii je vnútropoliticky a medzinárodne veľmi komplikovaná. Od roku 2006 sužovalo túto krajinu niekoľkoročné intenzívne sucho, v dôsledku ktorého sa podľa odhadov OSN 2 až 3 milióny Sýrčanov dostalo do stavu extrémnej chudoby. Títo ľudia utekali z vidieka do väčších sýrskych miest s nádejou lepšieho života, kde sa však už v tej dobe s rovnakou nádejou nachádzalo 250 000 palestínskych a 100 000 irackých utečencov utekajúcich pred vojnou a okupáciou. OSN už v roku 2008 upozorňovalo na sociálnu deštrukciu, ktorá Sýrii v tom čase hrozila.

Počiatok doteraz trvajúceho konfliktu možno nájsť v marci 2011, kedy sa rozšírili po celej Sýrii protesty proti úradujúcemu prezidentovi Basharovi al-Assadovi. Po násilnej odozve bezpečnostných zložiek voči protestujúcim prerástol konflikt do stavu občianskej vojny. Tú je v súčasnosti potrebné chápať komplexnejšie než len konflikt medzi protivládnymi a vládnymi silami. Násilnosti v tejto krajine nadobudli aj náboženský ráz, v dôsledku ktorého vzrastá nenávisť medzi sunitskými a šítskymi moslimami. Napokon krízu v Sýrii prehĺbil a priviedol do úplne iných rozmerov nárast džihádistickej skupiny, známej aj ako Islamský štát. V dôsledku týchto okolností sa Sýria stala terčom pozornosti celého sveta. V tomto konflikte dnes už nejestvujú „dobrí a zlí“, ku ktorým by sa mohli domáci občania pridať na obranu krajiny. Aj dovtedy bežné skupiny obyvateľstva sa pod vplyvom hrôz a vrážd svojich blízkych zradikalizovali a pridávajú sa k niektorej z mnohých bojových frakcií.

 

Podľa odhadov OSN a aktivistov počet mŕtvych v Sýrii v dôsledku občianskej vojny v auguste 2015 dosiahol 250 tisíc a tento počet naďalej rastie dodnes. Bolo zaznamenané, že dochádza k páchaniu vojnových zločinov, ako vraždenie, mučenie, znásilňovanie, násilné premiestňovanie a používaniu zakázaných metód vedenia vojny, napr. používanie chemických zbraní a obliehanie civilistov za účelom blokovania prístupu k jedlu, pitnej vode a zdravotníckych služieb.

Od začiatku konfliktov v Sýrii utieklo z tejto krajiny viac ako 5 miliónov obyvateľov najmä do okolitých krajín ako Turecko, Libanon a Jordánsko, pričom sa odhaduje, že len 10 % všetkých sýrskych utečencov mierilo do Európy. Ďalších 6,3 milióna Sýrčanov bolo presídlených v rámci Sýrie a 4,6 miliónov sa nachádza v obliehaných územiach.

(zdroje:

 

Afghanistan

Druhou krajinou s najväčším počtom utečencov utekajúcich z krajiny je Afganistan. Rozlohou a počtom obyvateľov patrí medzi väčšie štáty sveta, avšak zároveň aj medzi tie najchudobnejšie. Hoci v súčasnosti je nám skôr známa vojna vedená spojeneckými vojskami NATO na čele s USA, ako reakcia na teroristický útok z 11. septembra 2001, táto krajina má vojnovú históriu už od 70. rokov minulého storočia. Napriek tomu, že 28. decembra 2014 NATO formálne skončilo ozbrojené operácie v Afganistane, násilie v tejto krajine neutíchlo. Taliban povzbudený odchodom zahraničných vojsk a nedostatkom záujmu medzinárodného spoločenstva, ktoré odvrátilo svoju pozornosť na iné časti sveta, ako sú Sýria, Irak a Ukrajina, začalo podnikať útoky na upevnenie a opätovný rozmach svojej moci. V dôsledku mnohých bombových a samovražedných útokov a násilností trpí predovšetkým civilné obyvateľstvo. Len v roku 2016 si podľa údajov OSN boje medzi afgánskou vládou a Talibanom vyžiadali 3 498 mŕtvych civilistov a takmer 8 tisíc zranených. Politickú a ekonomickú stabilitu v najbližších rokoch možno len ťažko očakávať, preto tak ako posledné generácie Afgáncov, aj tá súčasná je vystavená neľudským podmienkam pre život.

(Zdroje:

 

Somálsko

Somálsko je taktiež krajina poznačená dlhoročnou vojnou. Po nadobudnutí nezávislosti od koloniálnych veľmocí v 60. rokoch minulého storočia sa v krajine nastolil tvrdý, autokratický režim, ktorý sa v roku 1991 pretransformoval do občianskej vojny. Tá aj po niekoľkých desaťročiach stále pokračuje a vyžaduje si ďalšie obete. S medzinárodnou pomocou sa v roku 2012 podarilo prijať dočasnú ústavu a uskutočniť prvé voľby od roku 1969. Napriek týmto úspechom sa v dôsledku pôsobenia extrémistickej skupiny al Šabab, vysokej miery korupcie, regionálnych a klanových sporov skomplikovali snahy o vytvorenie stabilnej vlády. K eskalácii už aj tak zlej situácie prispievajú nepriaznivé prírodné podmienky, a to predovšetkým dlhotrvajúce suchá spôsobujúce hladomory. Podľa zdrojov OSN sa predpokladá, že z 10 miliónov Somálčanov sú viac ako 2 milióny vysídlené a 5 miliónov potrebuje humanitárnu pomoc. Fenomén somálskych utečencov sa vo svete ustálene označuje ako „somálska diaspóra.“ Takmer až dve tretiny všetkých somálskych utečencov žije v susedných krajinách, ako Keňa, Etiópia, Džibutsko a Jemen, pričom až 55 % z nich žije v utečeneckých táboroch. EÚ spolu s Nórskom a Švajčiarskom poskytujú domov pre 14 % somálskych utečencov.

(Zdroje:

https://www.usip.org/publications/2017/01/current-situation-somalia

https://www.usip.org/publications/2017/05/how-drought-escalates-rebel-killings-civilians

http://www.pewresearch.org/fact-tank/2016/06/01/5-facts-about-the-global-somali-diaspora/ )

 

Južný Sudán

Južný Sudán získal nezávislosť v roku 2011 a už v roku 2013 padol do občianskej vojny. Napriek snahám OSN o uzatvorenie a dodržiavanie mierovej zmluvy znepriatelených strán, k zmierlivému riešeniu sporu doposiaľ neprišlo. Boje si vyžiadali okolo 300 tisíc mŕtvych, tisíce obetí vojnových zverstiev a takmer dva milióny utečencov a žiadateľov o azyl. Aj v tomto prípade utečenci hľadajú útočisko predovšetkým v okolitých krajinách, najmä v Ugande, Sudáne, Etiópii, ale aj v Keni a Demokratickej republike Kongo.

(Zdroj:

http://data.unhcr.org/SouthSudan/regional.php#_ga=2.64826728.612965592.1496481153-938837785.1496481153

https://www.worldvision.org/refugees-news-stories/forced-flee-top-5-countries-refugees )

 

Jemen 

Jemen ako jedna z najchudobnejších krajín sveta je od začiatku roka 2015 čoraz väčšmi devastovaná aj neprestávajúcimi bojmi medzi medzinárodne uznanou vládou a hnutím rebelov Houthi. Podľa údajov OSN bolo v dôsledku týchto bojov zabitých takmer 5 tisíc ľudí, viac ako 8 tisíc zranených, 2 milióny presídlených v rámci Jemenu a takmer 200 tisíc utečencov. Navyše dve tretiny civilného obyvateľstva trpí nedostatkom jedla a viac ako polovica nemá prístup k pitnej vode.

(Zdroj:

Utečenci sú zbabelci! Prečo Sýrčania nebojujú doma?!

V roku 2011 začali v Sýrii protesty inšpirované Arabskou jarou zamerané proti vysokej miere nezamestnanosti, rozšírenej korupcie, nedostatku politických slobôd ako aj autoritatívnym zásahom prezidenta Asada, ktorý je na čele krajiny od roku 2000. Vláda Bashara Asada však proti pokojne protestujúcim ľudom použil neprimerané prostriedky pričom zahynulo mnoho demonštrantov. Nakoľko sa utláčanie ľudu stupňovalo, viac a viac ľudí sa pridávalo k opozícií, ktorá požadovala odstúpenie prezidenta. Prezident odstúpiť odmietal a napätie sa stupňovalo až prerástlo do ozbrojeného konfliktu – občianskej vojny.

Občianska vojna však rýchlo prerástla do veľkého ozbrojeného konfliktu a rozšírili sa aj rady bojujúcich strán z dvoch na minimálne štyri veľké tábory plus niekoľko ďalších ozbrojených frakcií a armád iných štátov vrátane Ruska, USA, UK alebo Francúzska. Odhaduje sa že momentálne v Sýrii bojuje približne 18 rôznych armád alebo ozbrojených skupín. [1]

Do dnešného dňa si tento ozbrojený konflikt vyžiadal okolo pol milióna obetí a približne 11 miliónov ľudí muselo opustiť svoje domovy.[2]

Vojna trvá už takmer 6 rokov a každým dňom sa problémy s ňou spojené len prehlbujú a komplikujú. Chaos sa prehĺbil aj potom ako cudzokrajné armády začali s bombardovaním niektorých oblastí. Je takmer nemožné pre slabo ozbrojené bojujúce strany viesť vyrovnanú vojnu proti armádam, ktoré majú neporovnateľne viac prostriedkov na boj. Kvôli všetkým týmto problémom, čím ďalej tým viac ľudí nevidí inú možnosť ako ochrániť seba a svoju rodinu než odchod z domova alebo rovno z krajiny. Mnoho mladých mužov aj keby chcelo bojovať, a dopomôcť k ukončeniu konfliktov, nevie ku ktorej skupine sa pridať, nakoľko ich je už tak veľa a všetky vytvárajú rôzne komplikované spojenectvá. Nejde teda o typický konflikt „dobých proti zlým“, niet sa ku komu pridať. Kvôli zložitosti situácie nemá momentálne žiadna bojujúca strana šancu konflikt ukončiť.

Svetové spoločenstvo zdôrazňuje potrebuje mierových rokovaní, avšak dnes všetko nasvedčuje tomu, že zatiaľ sa nič nemení a vojna každodenne ničí životy tisíckam ďalších ľudí.

[1] https://www.theguardian.com/world/ng-interactive/2016/mar/09/a-visual-guide-to-the-war-in-syria-what-happened-and-where-we-are-now a http://www.bbc.com/news/world-middle-east-35806229

[2] http://www.unhcr.org/syria-emergency.html