Pravicový extrémizmus v politologickom vymedzení

PLETKY S POJMOM: EXTRÉMIZMUS V POLITOLOGICKOM VYMEDZENÍ

Autor: Irena Bihariová

 

Na označenie predmetnej problematiky sa na Slovensku zaužívali pojmy pravicový extrémizmus, krajná pravica, ultrapravica, prípadne neonacizmus. Pre vymenované fenomény platí, že označujú ideológie namierené proti demokratickému zriadeniu a vo svojich praktických podobách majú potenciál narušiť systém základných ľudských práv.
Medzi jednotlivými pojmami – najmä pokiaľ ide o neonacizmus – však existujú určité významové odchýlky a špecifiká, preto nie je úplne na mieste klásť medzi ne „rovná sa“.

NEONACIZMUS
Už samotný pojem naznačuje, že ide o ideológiu nadväzujúcu na nacizmus. Vo vývoji protidemokratických ideológií na Slovensku je vhodný pre označenie rokov 1989 – 2005. Mnohé subjekty v danom časovom období totiž vykazovali znaky prináležiace tomuto pojmu: vtedy existujúce hnutia sa priamo a explicitne hlásili k nacistickému odkazu, preberali symboliku nacistického Nemecka, otvorene oslavovali politiku tretej ríše a neskrývane propagovali doktríny o rasovej nerovnosti a antisemitizmus.
Pre obdobie po roku 2005, keď sa aktivity extrémistických skupín viac približovali k realizácii politických práv a slobôd, sa zdá viac priliehavý politologický pojem „krajná pravica“, resp. „pravicový extrémizmus“.

EXTRÉMIZMUS
Hoci sa u nás v posledných rokoch ujal práve výraz extrémizmus, jeho definičné vymedzenie je azda najťažkopádnejšie. V politológii sa napriek tomu ustálila zhoda v tom, že extrémizmus – ako súbor určitých politických prístupov a predstáv o správe vecí verejných a štátoprávnom zriadení – patrí na najkrajnejšie póly ľavicového a pravicového politického spektra. (Na základe toho sa preto delí na „ľavicový“ a „pravicový“ extrémizmus.) Smerom bližšie k stredu sa na ľavej a pravej strane umiestňuje radikalizmus, ktorý spolu s politicky štandardnou pravicou, ľavicou a stredom tvoria právne konformnú časť politických prístupov. Naopak, extrémizmus z neho už vybočuje, čo znamená, že realizácia takejto politiky už prekračuje platné právne (ústavné) rámce.

Všeobecne akceptovanou politologickou definíciou je taká, ktorá pokrýva 4 kľúčové znaky pravicového extrémizmu (Sú bližšie vysvetlené v článku “Definičné znaky extrémizmu”)

Ide o prejavy alebo konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje či narúša.

 

PRAVICOVÝ EXTRÉMIZMUS A JEHO MIESTO V POLITICKOM SPEKTRE

Extrémna pravica nie je extrémom pravice.

Spomenuli sme, že krajná (extrémna) pravica sa v politickom spektre nachádza na jeho najkrajnejších póloch, kde už takýto politický prístup prekračuje základné právne rámce.

Toto umiestnenie však môže implikovať viacero mylných dojmov – najmä ten, že krajná pravica je vlastne pravicovou politikou, ale v akejsi jej krajnej, vyhrotenej, extrémnej verzii. V skutočnosti však ideologická podstata extrémnej pravice obsahuje znaky, ktoré sú s politickým a ekonomickým chápaním pravice nielenže nekompatibilné, ale v mnohých aspektoch doslova v rozpore.

  1. Prvky národného socializmu, ktoré sú implementované v politických programoch krajnej pravice, sú v príkrom rozpore s ekonomickým prístupom štandardnej pravice.
  2. Rasistická doktrína, ktorá je jednou zo základných súčastí ideologickej výbavy krajnej pravice, nie je súčasťou ideového portfólia pravice ako takej. To znamená, že sa pravica smerom k svojmu kraju nestupňuje do rasovo vyhrotenej verzie („čím viac vpravo, tým viac rasizmus“).
  3. Vzťah k štátu – pravicové strany apelujú na negatívnu slobodu, minimalizáciu štátnych zásahov a regulácií. Na okraji takto ukotvenej politickej pravice by potom skôr boli anarchokapitalisti, ktorí štát vylučujú úplne. Naopak, extrémna pravica úlohu štátu posilňuje až do úrovne totalitarizmu. Štát kreovaný na národnom princípe má prednosť pred individuálnymi požiadavkami jedincov („nič nie je dôležitejšie než národ“). Je výlučným strojcom spoločenských normatívov a oficiálnou štátnou propagandou vytvára jediné povolené hodnoty.
  4. Štandardná politická pravica môže byť liberálna aj konzervatívna. S liberálnou pravicou sa extrémna pravica pretne asi v máločom. Môže sa však čiastočne prelínať práve s konzervatívnou vetvou pravičiarov, a to najmä pri akcentovaní významu národa, rodiny, národnobuditeľských postáv a národných tradícií. Oba druhy politických prístupov tiež precizujú prienik náboženstva do oficiálnej štátnej politiky. (V prípade tretej ríše sa do oficiálnej politiky štátu vrátane armády a propagandy transponovali prvky zo starogermánskeho pohanského náboženstva a severskej mytológie, v slovenskom modeli to bolo kresťanstvo ). Najmä v slovenskej podobe mala extrémna pravica k pravicovým konzervativistom vždy relatívne blízko. (Niekedy sa ich prelínanie označuje ako „klérofašizmus“.)
  5. Postavenie jednotlivca – v pravici sa kladie dôraz na význam individuality, slobody jednotlivcov. V pravicovo extrémistickej politike sa zdôrazňuje viac význam štátu, národa (kolektívnej entity), pričom sa ráta s tým, že jednotlivec tieto hodnoty ak už nie priamo ctí, tak aspoň neruší preferenciou odchylných. Jeho preferencie sú teda viac-menej v subordinácii k cieľom a zásadám štátu.

Extrémna pravica nie ani  je extrémom ľavice.

  1. Napriek tomu, že pravicový extrémizmus osciluje okolo niektorých hodnôt, ktorých ochrana je súčasťou štandardného ľavicového spektra (úloha štátu, idea solidarity s ekonomicky slabšími vrstvami a pod.), nemožno z toho vyvodiť záver, že je v skutočnosti „sestrou“ ľavice. Dotýkajú sa len v niektorých pohľadoch na úlohu štátu v ekonomike, ani tu však nemožno jednoznačne zakresliť ich spoločný priesečník. Štandardná ľavica síce podporuje úlohu štátu v ekonomike a v tomto aspekte sa tiež prikláňa k silnému štátu, na druhej strane extrémna pravica vo svojom ekonomickom prístupe dokáže akceptovať periferizáciu či dokonca bezprávne postavenie slabších jedincov (zdravotne postihnutých, bezdomovcov, drogovo závislých a pod.)
  2. Moderná ľavica je v európskom kontexte liberálna, to znamená, že v občianskej a politickej rovine plne zdôrazňuje autonómiu jedincov, priznáva váhu každej kultúre a jej normám, podporuje participáciu menšín na správe vecí verejných a preferuje multikultúrnu spoločnosť.
  3. Napokon, história dokazuje, že extrémisti si za svojho nepriateľa zvyknutú definovať práve ľavicu a jej stúpencov.

Aj štandardná ľavica či štandardná pravica môžu obhajovať rasové a protimenšinové postoje.

V neposlednom rade niektoré ideologické komponenty extrémistickej politiky – napr. antisemitizmus, anticiganizmus, posilňovanie represívnej funkcie štátu – sa môžu uplatňovať aj v praktickej politike „štandardne pravicových“ či  „štandardne ľavicových“ subjektov. V súčasnosti sa dokonca tento typ protimenšinového populizmu v agende bežných strán hlavného prúdu naopak skôr štandardizuje, než by tieto strany z dôvodu protimenšinových postojov vytláčal ku krajom politickej konformity.

 

Pridaj komentár