Definičné znaky pravicového extrémizmu

DEFINIČNÉ ZNAKY PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Nejestvuje veľa domácich zdrojov, ktoré by poskytli jednoznačný návod na uchopenie pojmu „pravicový extrémizmus“. Možno však zovšeobecniť niektoré kľúčové znaky, od ktorých sa väčšina dostupných vymedzení odvíja. Nasledovné štyri kľúčové znaky nám môžu lepšie pochopiť, čím je tento fenomén špecifický.

  1. ZNAK: PROTIDEMOKRATICKÝ POSTOJ

V politologickom význame sa pojem pravicový extrémizmus najčastejšie spája s „protisystémovými postojmi, s krajne vyhrotenou, demokratickému systému nepriateľskou ideológiou“[1]. Milo uvádza, že snaha o odstránenie demokratického zriadenia je jedným imanentných znakov pravicového extrémizmu. Ak však vezmeme na zreteľ konkrétne aktivity extrémistických subjektov, možno dospieť k záveru, že odstránenie demokracie nemusí byť vždy ich primárnym cieľom – takže definovať podstatu pravicového extrémizmu by nebolo možné len prostredníctvom tohto cieľa.

V skutočnosti sa totiž môže likvidácia prvkov demokracie diať skôr ako vedľajší efekt pri realizácii ich iných cieľov a ambícií. Napríklad primárnym cieľom extrémistickej skupiny môže byť prevzatie moci v štáte s plánom okresať základné práva a slobody Rómov. Primárna ambícia teda nie je systémovo prekonfigurovať štátne zriadenie a režim vládnutia, ale tým, že zasahujú do univerzálneho systému ľudských práv, zároveň sekundárne rušia aj jeden zo znakov demokratického zriadenia. Zmena štátneho zriadenia nebola ich artikulovaným ani zamýšľaným konečným cieľom, no nastala ako sekundárny následok pri realizácii iného cieľa.

Pri tomto definičnom bode treba tiež zdôrazniť, že v demokratickej forme vlády, ktorá vychádza z princípov názorového a ideologického pluralizmu, by bolo v rozpore s jej samotnou teoretickou podstatou, keby sa fenomén extrémizmu okliešťoval len na postoje, ktoré odmietajú demokraciu. Práve preto musia toto vymedzenie kumulatívne dopĺňať ďalšie znaky.

  1. ZNAK: SILNÉ (INTENZÍVNE) NARUŠENIE ĽUDSKOPRÁVNYCH ŠTANDARDOV ALEBO SNAHA O TAKÉTO NARUŠENIE

Preto sa k vymedzeniu pravicového extrémizmu pripája ďalší definičný znak, a to ohrozenie alebo porušovanie ľudskoprávnych noriem a garancií. Aj tu je však na mieste dodať, že toto ohrozenie či porušenie by malo dosahovať určitý stupeň intenzity, aby bol extrémizmus odlíšiteľný od „bežnej“ protiprávnej činnosti, ktorou sa rušia základné práva a slobody.[2]

        3. ZNAK: VÝRAZNE ANIMÓZNY, NENÁVISTNÝ POSTOJ K RÔZNYM SKUPINÁM OBYVATEĽSTVA definovaným rasou, etnicitou, národnosťou, náboženstvom, sexuálnou orientáciou či politickým presvedčením (rasizmus, antisemitizmus, anticiganizmus, islamofóbia, homofóbia a pod.)

V neposlednom rade, aby sme pravicový extrémizmus mohli pevnejšie oddeliť od iných druhov protiprávneho správania zamierených na demokratický systém a ľudské práva (napr. od terorizmu), je potrebné zahrnúť do jeho vymedzenia ešte niektoré ďalšie typické špecifiká:

a) Rasizmus

Rasizmus možno vymedziť ako ideológiu, ktorá na základe biologických odlišností a vonkajších znakov jedincov (farba pleti, stavba tela, typ vlasov) diferencuje ľudstvo na skupiny, pričom považuje jednu skupinu osôb za nadradenú nad inú. Tvorcom novovekej teórie rasizmu je gróf Artur de Gobineau. V roku 1853 vydal knihu Esej o nerovnosti ľudských rás, z ktorej vychádzal aj Hitler pri písaní knihy Mein Kampf.

Vymedzenie rasizmu ako teórie o nerovnosti rás je len veľmi zjednodušeným vysvetlením, ktoré – najmä študentom a mládeži – neposkytuje presnú predstavu o jeho podstate.[3] Preto je dôležité priblížiť aj tieto obsahové súčasti rasizmu:

  • Biologická nerovnosť

Podporovatelia teórie rasizmu predpokladajú, že nadradenosť niektorých skupín (definovaných homogénnymi biologickými a genetickými znakmi) je daná už ich samotným výnimočným genofondom. Narodili sa s určitými biologickými kvalitami, ktoré im – v porovnaní s biologickými znakmi iných skupín – zabezpečujú lepšiu životaschopnosť. Túto vieru sa snažia postaviť na „dôkazoch“ z prírodných vied, ktoré majú preukázať, že skupina s danými znakmi je už v samotnej svojej biologickej podstate špeciálna. Tieto znaky považujú za nemenné a dedičné, preto aj postavenie jedincov, ktorých „skupinkujú“ podľa týchto atribútov, považujú za nezmeniteľné.

  • Nerovnosť v osobnej kvalite

Od biologickej nerovnosti odvíjajú jej „prirodzený dôsledok“, v ktorom sa má táto nerovnosť prejaviť: príslušníci biologicky menej kvalitných skupín nemôžu dosiahnuť osobné (intelektuálne, morálne, vôľové…) kvality v takom rozsahu ako príslušníci „špeciálnej biologickej triedy“. Biologické špecifiká predurčujú ich vzťah k práci, vzdelaniu, kognitívnym funkciám, mentálnej vytrvalosti, vôľovým predpokladom a pod. Determinovanie schopností a kvalít jedinca jeho biologickými či antropologickými znakmi v sebe prirodzene zahŕňa ešte jeden aspekt, a to vytváranie paušálnej skupinovej identity. Tá prináleží každému jednotlivcovi už len z toho titulu, že sa do danej skupiny narodil.

Rasizmus teda vyčlenil kategóriu osôb podľa vonkajších (nemenných a dedičných) biologických či antropologických znakov a následne tejto kategórii priradil nezvratné osobné a intelektuálne predpoklady. Zároveň poprel, že by jednotlivec dokázal prekročiť mantinely dané jeho príslušnosťou k skupine.

  • Právna nerovnosť

Logickou súčasťou tohto konceptu sa potom stáva aj rozdelenie spoločnosti na skupiny s rôznym rozsahom práv a povinností. Biologická nerovnosť a z nej vyplývajúca determinácia osobných kvalít jedincov sa premieta aj do praktického života spoločnosti: tým, ktorí nepatria do špeciálnej kasty, sa uberajú základné práva a slobody na všetkých úrovniach – strácajú politické práva (voliť, uchádzať sa o funkcie, vytvárať spolky či právo angažovať sa, právo pohybu a pobytu je okliešťované v podobe pracovných táborov a pod.), občianske práva (je možné im beztrestne vziať majetok, narušiť súkromie, bez procesu ich odsúdiť) až po popretie ich ľudskej podstaty (zásah do reprodukčných práv, fyzická likvidácia, mučenie, genocída…).

Zdroj: archív Ľudia proti rasizmu

b) Antisemitizmus, anticiganizmus

Pravicovo extrémistická politika vždy nachádza kolektívnych nepriateľov, ktorým pripisuje dedičné a nemeniteľné vlastnosti a kolektivizuje správanie členov týchto skupín. Kým v 90. rokoch sa slovenská extrémistická scéna primárne zameriavala na židov (pozri text Vývoj v rokoch 1989 – 2005), v súčasnosti nachádza úhlavného nepriateľa najmä v Rómoch a migrantom, resp. moslimoch.

Antisemitizmus aj anticiganizmus sú v mnohých svojich aspektoch veľmi podobné – v oboch prípadoch ide o súbor nenávistných postojov s rôznou formou a intenzitou prejavov, ktoré smerujú proti židovskej, resp. rómskej komunite. Jednou z takýchto zaujímavých paralel je napríklad to, že krajná pravica v 30. rokoch 20. storočia, rovnako ako dnes, len šikovne ťaží z verejných postojov k danej menšine, resp. dokáže tieto postoje účinne katalyzovať a prostredníctvom nich získavať verejnú podporu. Inou zaujímavou paralelou je môže byť to, že tieto rizikové postoje sú v istej spoločenskej dobe bagatelizované a legitimizované latentnou či otvorenou podporou zo strany verejnosti, štandardných politických prúdov, médií, verejných autorít či priamo činnosťou štátnej moci. To znemožňuje, aby extrémna pravica mohla byť za takéto svoje postoje postavená na okraj spoločnosti – totiž tým, že spoločnosť stráca vnímavosť na jej zjavné protimenšinové postoje a negeneruje účinnú opozíciu, vytvára podhubie, v ktorom sa extrémisti vďaka týmto postojov postupne etablujú ako regulérny politický subjekt.
To, ako hlasno sa k doktrínam rasizmu, antisemitizmu či anticiganizmu extrémisti priznávajú, sa postupne mení a vyvíja. V modernej rétorike extrémistických skupín – najmä ak majú politické ambície – momentálne ustupuje explicitná obhajoba teórií o rasovej nerovnosti. V rebríčku ich nepriateľov sa nachádzajú skupiny, ktoré definujú viac cez sociálne než rasové či antropologické vlastnosti (paraziti, kriminálnici, povaľači, narkomani). Samozrejme, aj napriek aktuálnej snahe najmä politicky aktívnej extrémnej pravice pôsobiť „nerasisticky“ existuje v slovenskom prostredí ešte vždy prítomná aj tá časť extrémistov, ktorá svoju vieru v nadradenosť bielej rasy neskrýva pod žiadne právne priechodné vyjadrenia a sociálne nálepky.

Zdroj: fanpage ĽSNS

 

4. ZNAK: REPRESÍVNY SILNÝ ŠTÁT

Ďalším typickým znakom krajne pravicovej ideológie – najmä v súvislosti s metódami, akými sa jej prívrženci snažia o presadenie svojej vízie do praktického života a politiky – je akcentovanie sily štátu, represia a celkové posilňovanie násilných metód pri implementácii a realizácii jej ideového programu.

Legitimitu štátu odvodzujú od národa, ktorý jediný má štátotvorné oprávnenie. To znamená, že za jeho plnohodnotných členov sa považujú len tí, ktorých spája rovnaký národnostný a etnický pôvod. Národná príslušnosť prevažuje nad princípom občianstva (princíp občianstva, naopak, považuje všetkých občanov za rovnocenných, a to bez ohľadu na ich etnický či národnostný pôvod). Ostatné osoby žijúce na danom území, ktoré nezapadajú do „národného profilu“, sú vnímané ako osoby, ktoré by sa mali asimilovať, prípadne majú byť svojím postavením väčšinovej komunite podriadené. Zhubnosť tohto prístupu spočíva v tom, že kategorizuje skupiny osôb v ich právnom postavení, hoci majú to isté štátne občianstvo, pričom vytvára dominanciu jednej skupiny nad inou. Dominantnej skupine prisudzuje výsostné právo rozhodovať o postavení etnických či národnostných menšín, akoby práve z titulu veľkorysosti dominantnej (majoritnej) skupiny existovali základné práva a slobody ostatných občanov.

 

ZHRNUTIE

Na základe uvedených znakov možno sformulovať vymedzenie pravicového extrémizmu ako konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje, prípadne narúša.

 

[1] Milo, D.: Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike, Bratislava. 2005. str. 13

[2] Posúdenie miery intenzity zásahu by sa mohlo odvíjať od rozsahu a závažnosti škôd, ktoré takýto zásah spôsobuje alebo je spôsobilý privodiť.

[3] V komunikácii so študentmi sa často stretáme s argumentáciou, že nenávisť voči Rómom nemá nič spoločné s rasizmom, pretože Rómovia patria do tej istej rasovej skupiny ako etnickí Slováci. Vtedy treba študentom vysvetliť, že:

  • Rasistické postoje je možné smerovať aj proti osobám z tej istej rasovej skupiny. Potvrdzuje to aj samotný Trestný zákon, ktorý chápe rasovo motivovanú kriminalitu ako trestný čin spáchaný s motívom rasovej, národnostnej či etnickej nenávisti bez ohľadu na to, akej rasy či etnicity sú páchateľ a obeť. (Čiže môžu mať aj rovnakú etnicitu.) Aby sme vôbec mohli nejaký trestný čin označiť za rasovo motivovaný, musí sa potvrdiť tento motív. Samotná národnosť obete a páchateľa nehrá nijakú rolu. Preto ani nejestvuje žiaden „biely rasizmus“, „čierny rasizmus“ a pod. Existuje vždy len jeden, bez ohľadu na to, kto ho spáchal a proti komu smeruje. Páchateľom môže byť tak osoba z rasovej skupiny „belochov“, ako aj osoba z rasovej skupiny „černochov“.
  • Rasizmus je teória, ktorá podmieňuje správanie a vlastnosti človeka znakmi, ktoré si on sám nevyberá – k nim patrí nielen príslušnosť k rase, ale aj jeho sexuálna orientácia či etnický pôvod.

Pridaj komentár