Obdobie 1989 – 2005: príchod v kanadách

IMIDŽ SKINHEADOV

Autorka: Irena Bihariová

Na Slovensku sa dodnes zaužívala asociácia „extrémistu“ s podobou holohlavého mladíka ukrývajúceho pod leteckou vetrovkou (tzv. bomberou) bejzbalovú palicu. Nad ťažkými vojenskými čižmami má zakasané maskáčové nohavice alebo úzke rifle. Rameno mu zdobí tetovanie hákového kríža alebo švabachom písané nacistické heslo Meine Ehre heisst Treue[1] (prípadne iný variant odkazu na tretiu ríšu). V skupinke sebe podobných skáče pod koncertným pódiom so zdvihnutou pravicou, odkiaľ alkoholom podgurážený, krytý skupinovou identitou, vyráža do ulíc zmlátiť hocikoho, kto sa protiví jeho predstave „roduverných“. Táto asociácia sa u nás vžila s pojmom „skinhedi“, resp. hnutie skinhed.

 

V skutočnosti hnutie skinhed vzniklo v 60. rokoch vo Veľkej Británii, pričom jeho členovia a sympatizanti mali s teóriou nacizmu či rasizmu len pramálo spoločné. Šlo o komunitu prevažne mladých mužov bez jasného politického či ideologického vyhranenia. Členovia pôvodnej subkultúry skinhed sa definovali špecifickým oblečením a imidžom, ktoré zodpovedalo ich pracovnému – zväčša robotníckemu – statusu. (Ťažké topánky, vyholené hlavy, vyhrnuté rifle.) Boli to v podstate muži jednoduchého myslenia, bez ambície formulovať zložité ideologické tézy. Po práci sa vracali do svojich obľúbených krčiem a príležitostné spory si vybavovali päsťami. Násilia sa teda neštítili, ale chýbal v ňom politický motív či motív národnostnej a rasovej nenávisti.

V 80. rokoch sa v rámci britského hnutia skinhed sformovala vetva inklinujúca k ideológii nacizmu, čiastočne aj pod vplyvom domácich nacionálnych a krajne pravicových strán typu „British Movement“ a „National Front“. [2] Práve táto vetva sa dostala ďalej do Nemecka a odtiaľ cez Česko aj na Slovensko.

Dnes sa v kontexte pravicového extrémizmu pojem skinhed považuje za prekonaný a neadekvátny; okrem iného aj preto, že v reakcii na „white power skinheads“[3] sa začali formovať oponentské frakcie, ktoré odmietali, aby sa označovanie „skinheads“ zneucťovalo ako synonymum pre neonacizmus. Jednou zo známych odnoží vyhraňujúcich sa proti neonacistickým „zlodejom hnutia“ sú tzv. SHARP Skinheads („Skinheads agains racial prejudice“)[4].

 

[1] Moja česť je moja vernosť.

[2] Bulletin o podobách (nejen) českého pravicového extrémizmu. 3/2008, dostupné na: http://www.chceteho.cz/content/wp-content/neonacek_c3.pdf

[3] Skinhed bielej sily

[4] Skinhed proti rasovým predsudkom

Definičné znaky pravicového extrémizmu

DEFINIČNÉ ZNAKY PRAVICOVÉHO EXTRÉMIZMU

Autorka: Irena Bihariová

Nejestvuje veľa domácich zdrojov, ktoré by poskytli jednoznačný návod na uchopenie pojmu „pravicový extrémizmus“. Možno však zovšeobecniť niektoré kľúčové znaky, od ktorých sa väčšina dostupných vymedzení odvíja. Nasledovné štyri kľúčové znaky nám môžu lepšie pochopiť, čím je tento fenomén špecifický.

  1. ZNAK: PROTIDEMOKRATICKÝ POSTOJ

V politologickom význame sa pojem pravicový extrémizmus najčastejšie spája s „protisystémovými postojmi, s krajne vyhrotenou, demokratickému systému nepriateľskou ideológiou“[1]. Milo uvádza, že snaha o odstránenie demokratického zriadenia je jedným imanentných znakov pravicového extrémizmu. Ak však vezmeme na zreteľ konkrétne aktivity extrémistických subjektov, možno dospieť k záveru, že odstránenie demokracie nemusí byť vždy ich primárnym cieľom – takže definovať podstatu pravicového extrémizmu by nebolo možné len prostredníctvom tohto cieľa.

V skutočnosti sa totiž môže likvidácia prvkov demokracie diať skôr ako vedľajší efekt pri realizácii ich iných cieľov a ambícií. Napríklad primárnym cieľom extrémistickej skupiny môže byť prevzatie moci v štáte s plánom okresať základné práva a slobody Rómov. Primárna ambícia teda nie je systémovo prekonfigurovať štátne zriadenie a režim vládnutia, ale tým, že zasahujú do univerzálneho systému ľudských práv, zároveň sekundárne rušia aj jeden zo znakov demokratického zriadenia. Zmena štátneho zriadenia nebola ich artikulovaným ani zamýšľaným konečným cieľom, no nastala ako sekundárny následok pri realizácii iného cieľa.

Pri tomto definičnom bode treba tiež zdôrazniť, že v demokratickej forme vlády, ktorá vychádza z princípov názorového a ideologického pluralizmu, by bolo v rozpore s jej samotnou teoretickou podstatou, keby sa fenomén extrémizmu okliešťoval len na postoje, ktoré odmietajú demokraciu. Práve preto musia toto vymedzenie kumulatívne dopĺňať ďalšie znaky.

  1. ZNAK: SILNÉ (INTENZÍVNE) NARUŠENIE ĽUDSKOPRÁVNYCH ŠTANDARDOV ALEBO SNAHA O TAKÉTO NARUŠENIE

Preto sa k vymedzeniu pravicového extrémizmu pripája ďalší definičný znak, a to ohrozenie alebo porušovanie ľudskoprávnych noriem a garancií. Aj tu je však na mieste dodať, že toto ohrozenie či porušenie by malo dosahovať určitý stupeň intenzity, aby bol extrémizmus odlíšiteľný od „bežnej“ protiprávnej činnosti, ktorou sa rušia základné práva a slobody.[2]

        3. ZNAK: VÝRAZNE ANIMÓZNY, NENÁVISTNÝ POSTOJ K RÔZNYM SKUPINÁM OBYVATEĽSTVA definovaným rasou, etnicitou, národnosťou, náboženstvom, sexuálnou orientáciou či politickým presvedčením (rasizmus, antisemitizmus, anticiganizmus, islamofóbia, homofóbia a pod.)

V neposlednom rade, aby sme pravicový extrémizmus mohli pevnejšie oddeliť od iných druhov protiprávneho správania zamierených na demokratický systém a ľudské práva (napr. od terorizmu), je potrebné zahrnúť do jeho vymedzenia ešte niektoré ďalšie typické špecifiká:

a) Rasizmus

Rasizmus možno vymedziť ako ideológiu, ktorá na základe biologických odlišností a vonkajších znakov jedincov (farba pleti, stavba tela, typ vlasov) diferencuje ľudstvo na skupiny, pričom považuje jednu skupinu osôb za nadradenú nad inú. Tvorcom novovekej teórie rasizmu je gróf Artur de Gobineau. V roku 1853 vydal knihu Esej o nerovnosti ľudských rás, z ktorej vychádzal aj Hitler pri písaní knihy Mein Kampf.

Vymedzenie rasizmu ako teórie o nerovnosti rás je len veľmi zjednodušeným vysvetlením, ktoré – najmä študentom a mládeži – neposkytuje presnú predstavu o jeho podstate.[3] Preto je dôležité priblížiť aj tieto obsahové súčasti rasizmu:

  • Biologická nerovnosť

Podporovatelia teórie rasizmu predpokladajú, že nadradenosť niektorých skupín (definovaných homogénnymi biologickými a genetickými znakmi) je daná už ich samotným výnimočným genofondom. Narodili sa s určitými biologickými kvalitami, ktoré im – v porovnaní s biologickými znakmi iných skupín – zabezpečujú lepšiu životaschopnosť. Túto vieru sa snažia postaviť na „dôkazoch“ z prírodných vied, ktoré majú preukázať, že skupina s danými znakmi je už v samotnej svojej biologickej podstate špeciálna. Tieto znaky považujú za nemenné a dedičné, preto aj postavenie jedincov, ktorých „skupinkujú“ podľa týchto atribútov, považujú za nezmeniteľné.

  • Nerovnosť v osobnej kvalite

Od biologickej nerovnosti odvíjajú jej „prirodzený dôsledok“, v ktorom sa má táto nerovnosť prejaviť: príslušníci biologicky menej kvalitných skupín nemôžu dosiahnuť osobné (intelektuálne, morálne, vôľové…) kvality v takom rozsahu ako príslušníci „špeciálnej biologickej triedy“. Biologické špecifiká predurčujú ich vzťah k práci, vzdelaniu, kognitívnym funkciám, mentálnej vytrvalosti, vôľovým predpokladom a pod. Determinovanie schopností a kvalít jedinca jeho biologickými či antropologickými znakmi v sebe prirodzene zahŕňa ešte jeden aspekt, a to vytváranie paušálnej skupinovej identity. Tá prináleží každému jednotlivcovi už len z toho titulu, že sa do danej skupiny narodil.

Rasizmus teda vyčlenil kategóriu osôb podľa vonkajších (nemenných a dedičných) biologických či antropologických znakov a následne tejto kategórii priradil nezvratné osobné a intelektuálne predpoklady. Zároveň poprel, že by jednotlivec dokázal prekročiť mantinely dané jeho príslušnosťou k skupine.

  • Právna nerovnosť

Logickou súčasťou tohto konceptu sa potom stáva aj rozdelenie spoločnosti na skupiny s rôznym rozsahom práv a povinností. Biologická nerovnosť a z nej vyplývajúca determinácia osobných kvalít jedincov sa premieta aj do praktického života spoločnosti: tým, ktorí nepatria do špeciálnej kasty, sa uberajú základné práva a slobody na všetkých úrovniach – strácajú politické práva (voliť, uchádzať sa o funkcie, vytvárať spolky či právo angažovať sa, právo pohybu a pobytu je okliešťované v podobe pracovných táborov a pod.), občianske práva (je možné im beztrestne vziať majetok, narušiť súkromie, bez procesu ich odsúdiť) až po popretie ich ľudskej podstaty (zásah do reprodukčných práv, fyzická likvidácia, mučenie, genocída…).

Zdroj: archív Ľudia proti rasizmu

b) Antisemitizmus, anticiganizmus

Pravicovo extrémistická politika vždy nachádza kolektívnych nepriateľov, ktorým pripisuje dedičné a nemeniteľné vlastnosti a kolektivizuje správanie členov týchto skupín. Kým v 90. rokoch sa slovenská extrémistická scéna primárne zameriavala na židov (pozri text Vývoj v rokoch 1989 – 2005), v súčasnosti nachádza úhlavného nepriateľa najmä v Rómoch a migrantom, resp. moslimoch.

Antisemitizmus aj anticiganizmus sú v mnohých svojich aspektoch veľmi podobné – v oboch prípadoch ide o súbor nenávistných postojov s rôznou formou a intenzitou prejavov, ktoré smerujú proti židovskej, resp. rómskej komunite. Jednou z takýchto zaujímavých paralel je napríklad to, že krajná pravica v 30. rokoch 20. storočia, rovnako ako dnes, len šikovne ťaží z verejných postojov k danej menšine, resp. dokáže tieto postoje účinne katalyzovať a prostredníctvom nich získavať verejnú podporu. Inou zaujímavou paralelou je môže byť to, že tieto rizikové postoje sú v istej spoločenskej dobe bagatelizované a legitimizované latentnou či otvorenou podporou zo strany verejnosti, štandardných politických prúdov, médií, verejných autorít či priamo činnosťou štátnej moci. To znemožňuje, aby extrémna pravica mohla byť za takéto svoje postoje postavená na okraj spoločnosti – totiž tým, že spoločnosť stráca vnímavosť na jej zjavné protimenšinové postoje a negeneruje účinnú opozíciu, vytvára podhubie, v ktorom sa extrémisti vďaka týmto postojov postupne etablujú ako regulérny politický subjekt.
To, ako hlasno sa k doktrínam rasizmu, antisemitizmu či anticiganizmu extrémisti priznávajú, sa postupne mení a vyvíja. V modernej rétorike extrémistických skupín – najmä ak majú politické ambície – momentálne ustupuje explicitná obhajoba teórií o rasovej nerovnosti. V rebríčku ich nepriateľov sa nachádzajú skupiny, ktoré definujú viac cez sociálne než rasové či antropologické vlastnosti (paraziti, kriminálnici, povaľači, narkomani). Samozrejme, aj napriek aktuálnej snahe najmä politicky aktívnej extrémnej pravice pôsobiť „nerasisticky“ existuje v slovenskom prostredí ešte vždy prítomná aj tá časť extrémistov, ktorá svoju vieru v nadradenosť bielej rasy neskrýva pod žiadne právne priechodné vyjadrenia a sociálne nálepky.

Zdroj: fanpage ĽSNS

 

4. ZNAK: REPRESÍVNY SILNÝ ŠTÁT

Ďalším typickým znakom krajne pravicovej ideológie – najmä v súvislosti s metódami, akými sa jej prívrženci snažia o presadenie svojej vízie do praktického života a politiky – je akcentovanie sily štátu, represia a celkové posilňovanie násilných metód pri implementácii a realizácii jej ideového programu.

Legitimitu štátu odvodzujú od národa, ktorý jediný má štátotvorné oprávnenie. To znamená, že za jeho plnohodnotných členov sa považujú len tí, ktorých spája rovnaký národnostný a etnický pôvod. Národná príslušnosť prevažuje nad princípom občianstva (princíp občianstva, naopak, považuje všetkých občanov za rovnocenných, a to bez ohľadu na ich etnický či národnostný pôvod). Ostatné osoby žijúce na danom území, ktoré nezapadajú do „národného profilu“, sú vnímané ako osoby, ktoré by sa mali asimilovať, prípadne majú byť svojím postavením väčšinovej komunite podriadené. Zhubnosť tohto prístupu spočíva v tom, že kategorizuje skupiny osôb v ich právnom postavení, hoci majú to isté štátne občianstvo, pričom vytvára dominanciu jednej skupiny nad inou. Dominantnej skupine prisudzuje výsostné právo rozhodovať o postavení etnických či národnostných menšín, akoby práve z titulu veľkorysosti dominantnej (majoritnej) skupiny existovali základné práva a slobody ostatných občanov.

 

ZHRNUTIE

Na základe uvedených znakov možno sformulovať vymedzenie pravicového extrémizmu ako konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje, prípadne narúša.

 

[1] Milo, D.: Rasistický extrémizmus v Slovenskej republike, Bratislava. 2005. str. 13

[2] Posúdenie miery intenzity zásahu by sa mohlo odvíjať od rozsahu a závažnosti škôd, ktoré takýto zásah spôsobuje alebo je spôsobilý privodiť.

[3] V komunikácii so študentmi sa často stretáme s argumentáciou, že nenávisť voči Rómom nemá nič spoločné s rasizmom, pretože Rómovia patria do tej istej rasovej skupiny ako etnickí Slováci. Vtedy treba študentom vysvetliť, že:

  • Rasistické postoje je možné smerovať aj proti osobám z tej istej rasovej skupiny. Potvrdzuje to aj samotný Trestný zákon, ktorý chápe rasovo motivovanú kriminalitu ako trestný čin spáchaný s motívom rasovej, národnostnej či etnickej nenávisti bez ohľadu na to, akej rasy či etnicity sú páchateľ a obeť. (Čiže môžu mať aj rovnakú etnicitu.) Aby sme vôbec mohli nejaký trestný čin označiť za rasovo motivovaný, musí sa potvrdiť tento motív. Samotná národnosť obete a páchateľa nehrá nijakú rolu. Preto ani nejestvuje žiaden „biely rasizmus“, „čierny rasizmus“ a pod. Existuje vždy len jeden, bez ohľadu na to, kto ho spáchal a proti komu smeruje. Páchateľom môže byť tak osoba z rasovej skupiny „belochov“, ako aj osoba z rasovej skupiny „černochov“.
  • Rasizmus je teória, ktorá podmieňuje správanie a vlastnosti človeka znakmi, ktoré si on sám nevyberá – k nim patrí nielen príslušnosť k rase, ale aj jeho sexuálna orientácia či etnický pôvod.

Pravicový extrémizmus v politologickom vymedzení

PLETKY S POJMOM: EXTRÉMIZMUS V POLITOLOGICKOM VYMEDZENÍ

Autor: Irena Bihariová

 

Na označenie predmetnej problematiky sa na Slovensku zaužívali pojmy pravicový extrémizmus, krajná pravica, ultrapravica, prípadne neonacizmus. Pre vymenované fenomény platí, že označujú ideológie namierené proti demokratickému zriadeniu a vo svojich praktických podobách majú potenciál narušiť systém základných ľudských práv.
Medzi jednotlivými pojmami – najmä pokiaľ ide o neonacizmus – však existujú určité významové odchýlky a špecifiká, preto nie je úplne na mieste klásť medzi ne „rovná sa“.

NEONACIZMUS
Už samotný pojem naznačuje, že ide o ideológiu nadväzujúcu na nacizmus. Vo vývoji protidemokratických ideológií na Slovensku je vhodný pre označenie rokov 1989 – 2005. Mnohé subjekty v danom časovom období totiž vykazovali znaky prináležiace tomuto pojmu: vtedy existujúce hnutia sa priamo a explicitne hlásili k nacistickému odkazu, preberali symboliku nacistického Nemecka, otvorene oslavovali politiku tretej ríše a neskrývane propagovali doktríny o rasovej nerovnosti a antisemitizmus.
Pre obdobie po roku 2005, keď sa aktivity extrémistických skupín viac približovali k realizácii politických práv a slobôd, sa zdá viac priliehavý politologický pojem „krajná pravica“, resp. „pravicový extrémizmus“.

EXTRÉMIZMUS
Hoci sa u nás v posledných rokoch ujal práve výraz extrémizmus, jeho definičné vymedzenie je azda najťažkopádnejšie. V politológii sa napriek tomu ustálila zhoda v tom, že extrémizmus – ako súbor určitých politických prístupov a predstáv o správe vecí verejných a štátoprávnom zriadení – patrí na najkrajnejšie póly ľavicového a pravicového politického spektra. (Na základe toho sa preto delí na „ľavicový“ a „pravicový“ extrémizmus.) Smerom bližšie k stredu sa na ľavej a pravej strane umiestňuje radikalizmus, ktorý spolu s politicky štandardnou pravicou, ľavicou a stredom tvoria právne konformnú časť politických prístupov. Naopak, extrémizmus z neho už vybočuje, čo znamená, že realizácia takejto politiky už prekračuje platné právne (ústavné) rámce.

Všeobecne akceptovanou politologickou definíciou je taká, ktorá pokrýva 4 kľúčové znaky pravicového extrémizmu (Sú bližšie vysvetlené v článku “Definičné znaky extrémizmu”)

Ide o prejavy alebo konanie, ktorým sa skutočne alebo potenciálne zasahuje do ľudských práv a slobôd, ktoré je najčastejšie motivované nenávistným postojom k skupinám a jednotlivcom definovaným rasou, národnosťou, etnicitou, pôvodom, náboženstvom či sexuálnou orientáciou a ktoré buď priamo cieli na zmenu či odstránenie demokratického systému, alebo ho svojimi prejavmi nepriamo ohrozuje či narúša.

 

PRAVICOVÝ EXTRÉMIZMUS A JEHO MIESTO V POLITICKOM SPEKTRE

Extrémna pravica nie je extrémom pravice.

Spomenuli sme, že krajná (extrémna) pravica sa v politickom spektre nachádza na jeho najkrajnejších póloch, kde už takýto politický prístup prekračuje základné právne rámce.

Toto umiestnenie však môže implikovať viacero mylných dojmov – najmä ten, že krajná pravica je vlastne pravicovou politikou, ale v akejsi jej krajnej, vyhrotenej, extrémnej verzii. V skutočnosti však ideologická podstata extrémnej pravice obsahuje znaky, ktoré sú s politickým a ekonomickým chápaním pravice nielenže nekompatibilné, ale v mnohých aspektoch doslova v rozpore.

  1. Prvky národného socializmu, ktoré sú implementované v politických programoch krajnej pravice, sú v príkrom rozpore s ekonomickým prístupom štandardnej pravice.
  2. Rasistická doktrína, ktorá je jednou zo základných súčastí ideologickej výbavy krajnej pravice, nie je súčasťou ideového portfólia pravice ako takej. To znamená, že sa pravica smerom k svojmu kraju nestupňuje do rasovo vyhrotenej verzie („čím viac vpravo, tým viac rasizmus“).
  3. Vzťah k štátu – pravicové strany apelujú na negatívnu slobodu, minimalizáciu štátnych zásahov a regulácií. Na okraji takto ukotvenej politickej pravice by potom skôr boli anarchokapitalisti, ktorí štát vylučujú úplne. Naopak, extrémna pravica úlohu štátu posilňuje až do úrovne totalitarizmu. Štát kreovaný na národnom princípe má prednosť pred individuálnymi požiadavkami jedincov („nič nie je dôležitejšie než národ“). Je výlučným strojcom spoločenských normatívov a oficiálnou štátnou propagandou vytvára jediné povolené hodnoty.
  4. Štandardná politická pravica môže byť liberálna aj konzervatívna. S liberálnou pravicou sa extrémna pravica pretne asi v máločom. Môže sa však čiastočne prelínať práve s konzervatívnou vetvou pravičiarov, a to najmä pri akcentovaní významu národa, rodiny, národnobuditeľských postáv a národných tradícií. Oba druhy politických prístupov tiež precizujú prienik náboženstva do oficiálnej štátnej politiky. (V prípade tretej ríše sa do oficiálnej politiky štátu vrátane armády a propagandy transponovali prvky zo starogermánskeho pohanského náboženstva a severskej mytológie, v slovenskom modeli to bolo kresťanstvo ). Najmä v slovenskej podobe mala extrémna pravica k pravicovým konzervativistom vždy relatívne blízko. (Niekedy sa ich prelínanie označuje ako „klérofašizmus“.)
  5. Postavenie jednotlivca – v pravici sa kladie dôraz na význam individuality, slobody jednotlivcov. V pravicovo extrémistickej politike sa zdôrazňuje viac význam štátu, národa (kolektívnej entity), pričom sa ráta s tým, že jednotlivec tieto hodnoty ak už nie priamo ctí, tak aspoň neruší preferenciou odchylných. Jeho preferencie sú teda viac-menej v subordinácii k cieľom a zásadám štátu.

Extrémna pravica nie ani  je extrémom ľavice.

  1. Napriek tomu, že pravicový extrémizmus osciluje okolo niektorých hodnôt, ktorých ochrana je súčasťou štandardného ľavicového spektra (úloha štátu, idea solidarity s ekonomicky slabšími vrstvami a pod.), nemožno z toho vyvodiť záver, že je v skutočnosti „sestrou“ ľavice. Dotýkajú sa len v niektorých pohľadoch na úlohu štátu v ekonomike, ani tu však nemožno jednoznačne zakresliť ich spoločný priesečník. Štandardná ľavica síce podporuje úlohu štátu v ekonomike a v tomto aspekte sa tiež prikláňa k silnému štátu, na druhej strane extrémna pravica vo svojom ekonomickom prístupe dokáže akceptovať periferizáciu či dokonca bezprávne postavenie slabších jedincov (zdravotne postihnutých, bezdomovcov, drogovo závislých a pod.)
  2. Moderná ľavica je v európskom kontexte liberálna, to znamená, že v občianskej a politickej rovine plne zdôrazňuje autonómiu jedincov, priznáva váhu každej kultúre a jej normám, podporuje participáciu menšín na správe vecí verejných a preferuje multikultúrnu spoločnosť.
  3. Napokon, história dokazuje, že extrémisti si za svojho nepriateľa zvyknutú definovať práve ľavicu a jej stúpencov.

Aj štandardná ľavica či štandardná pravica môžu obhajovať rasové a protimenšinové postoje.

V neposlednom rade niektoré ideologické komponenty extrémistickej politiky – napr. antisemitizmus, anticiganizmus, posilňovanie represívnej funkcie štátu – sa môžu uplatňovať aj v praktickej politike „štandardne pravicových“ či  „štandardne ľavicových“ subjektov. V súčasnosti sa dokonca tento typ protimenšinového populizmu v agende bežných strán hlavného prúdu naopak skôr štandardizuje, než by tieto strany z dôvodu protimenšinových postojov vytláčal ku krajom politickej konformity.

 

Obdobie 1989 – 2005: Ideológia a znaky

IDEOLOGICKÉ VÝCHODISKÁ A ZNAKY EXTRÉMIZMU DO ROKU 2005

 

Autorka: Irena Bihariová

SKUPINOVÁ IDENTITA A NÁSILIE

Hnutia, ktoré pôsobili v 90. rokoch na Slovensku, mali skôr charakter mládežníckej subkultúry než charakter subjektov s jasnou politickou víziou a programom. V týchto prevažne lokálne organizovaných skupinách sa zgrupovali mladíci vo veku 14 až 25 rokov, pre ktorých sa viac ako ideologické presvedčenie stávalo životným princípom násilie, pocit súdržnosti k partii a vedomie, že sú súčasťou „niečoho veľkého“, niečoho, čo sa vzpiera obvyklým normám a má chuť zakázaného. Združovala ich najmä potreba zaradiť sa v skupine, z pozície ktorej sa zároveň budú môcť vyhraňovať voči „tým ostatným“.

Ideologické presvedčenie bolo len jedným z mnohých z faktorov (a často nie až takým kľúčovým), ktoré vytváralo puto medzi členmi skupín a ktoré umocňovalo ich spolupatričnosť. Skôr to bola snaha byť súčasťou partie, náchylnosť k agresivite a túžba dosiahnuť uznanie v skupine než jasné ideologické presvedčenie, čo vytváralo tmelivo v členskej základni jednotlivých skupín. Politologickému kontextu fašizmu a nacizmu v tomto období rozumela len hŕstka najskalnejších s dominantným postavením a vplyvom v skupine. Ostatní „radoví členovia“ utvrdzovali svoju príslušnosť k hnutiu zvyčajne demonštráciou hrubej sily, nie ideologicky ortodoxnými postojmi.

Zaujímavosťou je, že aj keď možno „sídliskoví vojaci“ až tak dopodrobna nerozumeli hĺbke ideí, ku ktorým sa hlásili, o to otvorenejším spôsobom im vyjadrovali svoju podporu. Bez potreby skrývať sa za nálepky patriotizmu či vlastenectva sa otvorene priznávali k inšpiráciám treťou ríšou: či už preberaním nacistickej symboliky, číselnými šiframi odkazujúcimi na nacistické heslá a štátnické postavy, oživovaním starogermánskej mytológie či rozvíjaním Hitlerových postojov k židom. Napriek tomu, že sa v rámci tejto scény vyprofilovali rôzne orientované subjekty (ktoré kládli dôraz na rozdielne ideologické zdroje), možno zovšeobecniť, že závan politiky NSDAP sa tiahol za väčšinou vtedy aktívnych hnutí. Z tohto dôvodu ich preto možno označovať za neonacistické hnutia.

S určitým zjednodušením a zovšeobecnením možno vyšpecifikovať dva základné tábory vtedajšej scény:

  • do jedného z ideových prúdov patrili hnutia, ktoré otvorene sympatizovali s politikou fašizmu a propagovali nemeckú verziu národného socializmu vrátane priamej oslavy tretej ríše a hlásania rasovej vojny. Boli typické hrubým násilím a fyzickými útokmi bez väčšej sofistikácie vnútorných cieľov a programu. Komunikovali heslami ako „White pride“[1], „White power“[2] či číselnými šiframi odkazujúcimi na Adolfa Hitlera a nacistické pozdravy.
  • Iné hnutia mimo tohto tvrdého prúdu viac tiahli k myšlienke panslavizmu a konzervatívnemu nacionalizmu podľa vzoru slovenského ľudáctva. Ich účinkovanie bolo menej radikálne a programovo viac sofistikované.

Samozrejme, tieto tábory sa vnútorne užšie špecifikovali a trieštili. Medzi niektorými hnutiami len ťažko hľadať jednoznačné deliace znaky, ktorými by bolo možné zaraďovať ich pôsobenie do konkrétnych frakcií.

Z niektorých skupín sa neskôr vykryštalizovali občianske združenia, niektoré ostali fungovať v ilegalite a iné postupne zanikli, prípadne sa ich členstvo transformovalo do iných prúdov v rámci aktuálnej nacionalistickej a krajne pravicovej scény.

PRIAMA PROPAGÁCIA RASOVEJ DOKTRÍNY

Jedným z najčastejšie prejavovaných ideologických postojov bolo hlásanie konceptu čistoty rasy a nerovnosti jednotlivých rasových, národnostných a etnických skupín. Podobne ako Hitler propagovali ideál silného bieleho jedinca, Árijca, ktorý je svojimi genetickými predpokladmi predurčený na zachovanie a rozvoj civilizácie a pokroku.

V súvislosti s touto doktrínou si osvojili víziu tzv. rasovej svätej vojny, ktorú šifrovane propagovali skratkou RAHOWA (Racial Holy War). V duchu tejto „vizionárskej predstavy“ sa mal udiať boj medzi všetkými národmi a rasami, z ktorého sa ako víťaz očakával národ „čistokrvných Árijcov“.

ANTISEMITIZMUS, ZOG A SPOCHYBŇOVANIE HOLOKAUSTU

Ďalším prvkom, ktorým vtedajšie neonacistické skupiny živili odkaz tretej ríše, bol postoj k židom. Takmer na žiadnej webovej stránke nemohla chýbať elektronická verzia Protokolu sionských mudrcov a záplava „hodnoverných dôkazov“ o spikleneckom spojení židov, pripravených na nastolenie tzv. „New World Order“[3]. Židia boli dlhodobo kľúčovým nepriateľom, ktorého si extrémna pravica umiestnila do stredu svojho pomyselného terča. Všeobecne sa v modernej reči neonacistov zaužívala skratka ZOG (Zionist occupation goverment)[4], pod ktorú sa zmestili všetky varianty protižidovského konšpirátorstva a paranoidných vízií.

PREBERANIE MYTOLÓGIE PODĽA VZORU NACISTICKÉHO NEMECKA

V nacistickom Nemecku bolo súčasťou ideologickej doktríny a štátnej propagandy prepájanie rasovej teórie so severskou mytológiou.[5] Prepojenie predstáv o Árijcoch a severských bohoch zdôrazňoval najmä Heinrich Himmler (veliteľ zložiek SS, veliteľ Gestapa a neskôr ríšsky minister vnútra), preslávený svojím fanatickým nadšením pre rasovú čistotu, eugeniku a okultizmus. Práve on vtláčal vtedajšiemu režimu pečať psychopatickej brutality.

Dodnes sa neonacisti v celej Európe aj Amerike podľa vzoru nacistického Nemecka identifikujú menami severských bôžikov. Najčastejšie si prepožičiavajú meno Ódina – najvyššieho boha v severskej mytológii, patróna rún a mágie – alebo Thora – boha vojny (zobrazovaného s dlhou bradou a kladivom).

Zdroj : www.pokec.sk

Virtuálny nick používateľa siete Pokec. Číslicou 88 zároveň odkazuje na pozdrav Heil Hitler.

SYMBOLIKA

Nemecký fašistický štát využíval severskú mytológiu v rôznych sférach spoločenského života snažiac sa umocňovať „kolektívneho ducha“ a pocit výnimočnosti nemeckého národa. Inkorporovali ju napríklad v podobe rún, ktoré používali na označenie úradov a inštitúcií vrátane policajných a vojenských zložiek. Najznámejšie je používanie svastiky a zdvojenej sig runy (SS)

Neonacisti symboliku využívali napríklad v rámci „odevnej módy“. Známa je odevná firma Thor Steinar, ktorej pôvodné logo bolo vytvorené spojením tyr runy a znaku SS.

 

  1. ČÍSELNÉ A SKRATKOVÉ ŠIFRY

Neonacistické hnutia a ich sympatizanti prejavovali svoj obdiv k tretej ríši nielen tým, že pracovali s tými istými teoretickými východiskami, ale aj s priamou či šifrovanou oslavou tretej ríše a jej inštitúcií či popredných postáv. Niekedy pri tom využívajú číselné kódovanie, v ktorom číslica vyjadruje poradie písmena v abecede. Písmená sú zväčša prvými písmenami slov, ktoré šifrujú.

18 = Adolf Hitler

88 = Heil Hitler

28 = Blood and Honour[6]

14 = kód pre výrok známy ako „14 slov David Lanea“[7]. Konkrétne ide o tento výrok:

V preklade: „Musíme zachrániť existenciu našej rasy a budúcnosť pre biele deti.“

ZOG = Zionist occupation goverment[8]

RAHOWA = Racial holy war[9]

WPWW = White Pride World Wide[10]

 

OBDIV A PODPORA K SLOVENSKÉMU ŠTÁTU (1939 – 1945)

Okrem fašistického Nemecka je to aj Slovenský štát – jeho politika, predstavitelia i rasové zákonodarstvo – čomu slovenskí ultrapravicoví extrémisti vzdávali a dodnes vzdávajú hold. Typická je neoblomná chvála prezidenta Jozefa Tisa, snaha o bagatelizáciu či ospravedlňovanie arizácie a transportu slovenských občanov židovského pôvodu, apelovanie na hospodársku prosperitu slovenského štátu (samozrejme, bez chápania všetkých potrebných súvislostí, ktoré stoja za relatívnym hospodárskym úspechom), kopírovanie vtedajších štátnych symbolov, znakov, hesiel a pozdravov. Dodnes organizujú spomienkové akcie k výročiu vzniku Slovenského štátu alebo pri príležitosti výročia narodenia Jozefa Tisa.

 

[1] Biela pýcha

[2] Biela sila

[3] Nový svetový poriadok

[4] Sionistická okupačná vláda

[5] Rôzne legendy o germánskych kmeňoch okupujúcich Škandináviu

[6] Ide o jednu z najznámejších medzinárodných neonacistických skupín s pobočkami takmer všade v Európe a USA.  V nemčine bol jej názov (Blut und Ehre – Krv a česť) používaným heslom v radoch  Hitlerjugendu, mládežníckej organizácie NSDAP.

[7] David Lane je člen ultrapravicovej teroristickej organizácie The Order (Rád) zodpovednej za množstvo bankových lúpeží, za bombový útok na synagógu a za vraždu židovského moderátora v rozhlase.

[8] Sionistická okupačná vláda

[9] Rasová svätá vojna

[10] Biela pýcha naprieč celým svetom

Ste zapredanci, slúžite cudzím mocnostiam ako predĺžená ruka Soroša

  • Tento mýtus by nám mohol lichotiť, pretože predpokladá, že ĽPR je natoľko celosvetovo známym a relevantným subjektom, že si ho „medzinárodné finančné skupiny“ vybrali ako nástroj na presadenie svojich záujmov. Že sme natoľko mocnou klikou, že dokážeme v slovenskom prostredí presadzovať nie že vlastné, ale dokonca rôzne mocenské záujmy iných subjektov.  Preto sa oplatí rôznym „Bildenbergovcom“, „Sorošovcom“ a iným „iluminátom“  investovať  do ĽPR.
  • V skutočnosti je pravda oveľa prozaickejšia: pri všetkej úcte k pánovi Sorošovi, s najväčšou pravdepodobnosťou ani len netuší, aké mimovládky na Slovensku existujú. Jeho nadácie fungujú v rôznych kútoch sveta, majú vlastný manažment a internú politiku. Slovenská pobočka Nadácie otvorenej spoločnosti počas celej doby svojej existencie vypisovala z hľadiska tém presne tie isté grantové schémy, aké vypisoval aj štát alebo akákoľvek iná domáca nadácia (podpora ľudských práv, boj proti extrémizmus atď). Čiže nenastoľovala žiadne také témy, ktoré by boli neštandardné a v ktorých by žiadatelia o grant – hoci len hypoteticky – mohli ponúknuť aktivity otvárajúce cestu mocenskému vplyvu iných subjektov.
  • Konšpirácie podobného typu najčastejšie vychádzajú z obrovského preceňovania seba samého alebo názorovej skupiny, ku ktorej sa hlásia : autori týchto konšpirácii sa považujú za natoľko dôležitú a významnú spoločenskú entitu, že predpokladajú, že akési mocné svetové entity ich chceli manipulovať, dokonca na to vynakladali milióny zo svojich zdrojov. No oni dokázali tieto snahy prekuknúť (najčastejšie tým, že si našli na internete tendenčné informácie, ktorými si potvrdzujú svoje teórie), ba dokonca sa týmto sprisahaneckým snahám dokázali vzoprieť. Všetkých ostatných, ktorí s nimi nezdieľajú ich presvedčenie, označujú za ovládané ovce. Bohužiaľ, smutnou pravdou (pre nich) je, že v skutočnosti by asi žiadnej „svetovej finančnej entite“ nestáli za to, aby museli vynakladať obrovské zdroje na ich „umlčanie“. Rovnako bezcennou by pre nich bola slovenská mimovládna organizácia typu ĽPR, ktorá reálne nemá žiaden dosah na ovládanie domácich politických elít.

ĽPR nebolo nikdy nikým a ničím oslovené o taký typ spolupráce, ktorá by dokázala skrz nás uspokojiť záujmy akýchsi „tretích osôb“. Nikdy sme nevstúpili do žiadneho partnerstva, ani sa nezaviazali k takým aktivitám,  pri ktorých by sme strácali svoju suverenitu a autonómiu pri napĺňaní cieľov, ku ktorým sa viac než 10 rokov otvorene hlásime.

A čo tie vaše Európske tučné granty?

ĽPR už niekoľko rokov nie je predkladateľom grantovej žiadosti o prostriedky z európskych dotačných schém. Ich čerpanie je totiž podmienené tak náročným mechanizmom, že len máloktorá mimovládna organizácia na Slovensku si môže dovoliť vstúpiť do tendra ako hlavný podávateľ žiadosti :

  • Inštitúcie EÚ na svoje projekty vyžadujú, aby sa subjekty prihlásili do grantovej výzvy len ako koalícia viacerých subjektov pôsobiacich v členských krajinách. Už táto podmienka je niekedy ťažko splniteľná : čo je potrebné robiť v téme na Slovensku, je menej aktuálne alebo potrebné robiť v Poľsku či Dánsku. Z tohto dôvodu sa ťažko koncipujú spoločné koaličné aktivity, ak chceme trvať na tom, že pre každého člena koalície by mali mať aktivity zmysluplný efekt.
  • Európske dotačné schémy pokrývajú len 80% nákladov, zvyšných 20% si musí žiadateľ hradiť z vlastných zdrojov. Minimálna žiadaná čiastka grantu je obvykle stanovená na hranicu 100.000,- eur. Nájsť 20% z tejto sumy ako voľnú čiastku na kofinancovanie aktivít je v slovenskom ľudskoprávnom sektore ťažko zdolateľnou podmienkou.
  • Financovanie aktivít z týchto schém si väčšinou vyžaduje, aby si príjemca dotácie najprv vzal úver. Prostriedky totiž väčšinou prichádzajú až ex post, ako preplácanie už uhradených nákladov.  Zrejme netreba bližšie vysvetľovať, že banka nikomu len tak nepožičia 100.000,- eur. Ak by aj mimovládna organizácia získala takýto over, banka bude požadovať splatenie istiny, aj úrokov. Finančné prostriedky z dotačných schém EÚ však v žiadnom prípade nepokrývajú a nesmú pokrývať  takéto položky.

 

Samozrejme, nechceme tento spôsob financovania aktivít úplne kategoricky vylúčiť. Ak sa nájde solventný partner zo zahraničia, ktorý dokáže prekonať komplikovanosť nadstavených podmienok, a keď sa rozhodne prijať do koalície žiadateľov aj „chudobnú mimovládku zo Slovenska“, je spolupráca na európskych projektoch možná.  Za takýchto podmienok je potom samozrejmé, že rozpočet si nadstavuje  hlavný partner. Koaliční partneri dostanú prostredníctvom účtu „hlavného partnera“ len vymedzenú čiastku, presne určenú na tú aktivitu, ktorú má partnerská organizácia na starosti.

Takto to v ĽPR fungovalo v prípade nášho členstva a aktivít v európskej sieti FARE (Futball against racism in Europe), alebo v rámci európskeho vzdelávacieho projektu Gruntvig, ktorého sme boli partnermi.